Fight hard, love harder. 5.chapter.

Neviem, čo mám k nasledujúcej časti napísať, ale veľmi sa mi páči.

Veľa vecí sa vysvetlí a tak vás len nechám čítať.

Enjoy.

_________________________________________________

,,Gabriella, pozri, minule som ťa nechal ísť, ale dnes to nespravím.“ Vložil nohu k dverám, čím mi zabránil v ich zatvorení a zapozeral sa mi do očí. ,,Pozri, viem, že si šťastná, máš určite skvelý život, máš krásnu dcérku, ale chcem, aby bolo všetko na pravej miere, tak ma prosím nechaj vysvetliť ti to do poslednej bodky.“ Jeho naliehavý pohľad ma prinútil na chvíľu povoliť, ale potom mi došlo, čo to vlastne povedal.

,,O čom to tu, kurva, hovoríš?“ zatiahla som nechápavo a otvorila dvere dokorán, aby som mu mohla všetko vytiahnuť pred oči a prinútiť ho cítiť sa tak mizerne, ako to len šlo.

,,No ak sa nemýlim, tak keď sme sa naposledy a zároveň po prvý raz po tej dlhej dobe stretli, bola si v škôlke a zviechala si zo zeme malé kĺbko šťastia – čiže svoju dcérku, nie?“ zatiahol nechápavo a zapozeral sa na mňa cez škáru dverí, ktorá sa zväčšila v momente, keď som dvere otvorila dokorán.

,,No tak to sa riadne mýliš, môj zlatý.“ Ironicky som sa rozosmiala a zapozerala sa do jeho krásnych očí. ,,To malé kĺbko šťastia je moja neter a krsňa v jednom, Jaclynina dcérka. Ja som ju len bola vyzdvihnúť, keďže Jaclyn nemohla.“ Naozaj si myslel, že už mám malú dcérku? Nemyslí si náhodou, že som už vydatá a žijem si svoj sen?

,,Čiže mi chceš povedať, že som bol doteraz v mylnej predstave, že si vydatá a máš dcérku?“ šokovane sa na mňa zapozeral a moje zreničky sa rozšírili. Bingo, Gabriella, už by si asi mala so svojim životom niečo robiť.

,,Áno, presne to sa ti snažím povedať? A vlastne, prečo ťa to zaujíma? Alebo inak, netvár sa, že ťa to zaujíma, keď si sa na mňa tak krásne vykašľal!“ iróniu z môjho hlasu bolo cítiť asi až na kilometre, ale pravdou bolo, že som sa vnútri rozpadala na maličké kúsky. Tak dlho mi trvalo vybudovať si okolo seba hradby, vyšplhať sa z tej jamy a stačí jedna sekunda, jeden pohľad do jeho očí a moja sedemročná práca je v troskách.

,,Gabriella, pozri, viem, že som bol najväčší imbecil, idiot, debil a všetko ostatné..“ začal a pomaličky ho trhlo smerom ku mne.

,,Áno, to máš pravdu, to si bol.“ Skočila som mu do reči, ale ihneď stíchla, keď sa na mňa smutne pozrel. Odrazu som mala pocit, že vôbec nechápem, čo sa dialo na druhom kontinente, a že myslím len na moju stranu príbehu.

,,Ale, opäť raz ťa prosím, aby si mi dovolila vysvetliť ti to a potom ma môžeš pokojne poslať domov a už v živote ma nevidieť.“ Vyslovil prosbu a vo mne sa niečo pohlo. Vždy som chcela vedieť, čo sa udialo a teraz, keď mám možnosť, tak ju určite nezavrhnem pod koberec.

,,Dobre, dobre.“ Povzdychla som si a ustúpila som mu z cesty, aby mohol vojsť do vnútra môjho bytu. Očividne nečakal, že povolím tak jednoducho, keďže sa na jeho tvári objavil šokovaný výraz, ale neváhal ani sekundu a vkročil ku mne do priestoru mojej predsiene. ,,Poď za mnou a vyzuj sa.“ Povedala som potichu, keď som za nami zatvorila dvere a vybrala sa do kuchyne, kde som sa chystala sadnúť si na jednu z barových stoličiek. Harry ma potichu nasledoval, aj keď som cítila ako mi jeho pohľadom prepaľoval šiju. ,,Dáš si niečo na pitie?“ opýtala som sa, keď si sadal na miesto, kde som si chcela sadnúť ja a váhavo sa ošila.

,,Nie, nechcem nič, ale ďakujem za opýtanie.“ Jemne sa pousmial a ja som skoro padla z nôh. Nechápala som ako to robil. Veď sa len usmial a ja som už nevedela, čo so sebou. Vôbec sa mi nepáčilo akú moc mal nado mnou.

,,Tak spusti.“ Povedala som odmerane a sadla si na stoličku oproti nemu spájajúc ruky pred sebou na stole.

,,Takže, hneď po tom ako sme sa presťahovali do Ameriky som dostal neskutočné depresie. Áno, keď sme si ešte písali a volali, aj vtedy som ich mal, ale snažil som sa pred tebou tváriť, že sa nič nedeje, pretože som vedel ako veľmi by ťa bolelo vidieť ma v takom úbohom stave. Prestal som sa baviť s otcom - raz sme sa pohádali tak veľmi, že som mu vykričal, že je sebecký bastard, pretože hľadel iba na seba a mňa nechcel pustiť za tebou aj keď vedel, že to bola jediná vec, ktorá by ma zachránila. Chcel som ťa prekvapiť na tvoje narodeniny a chodiť za tebou zakaždým, kedy sa dalo. Začal som si zarábať v neďalekej pekárni, len aby som si našetril na letenku k tebe, ale môj otec mi to proste nedovolil a aby som to náhodou nespravil, tak mi vzal všetky peniaze – to bol prevratný moment, kedy som ti prestal písať a reagovať. Bol som zbabelec, myslel len na seba aj keď som to vtedy bral, že to bude najlepšie pre teba. Nedokázal som proste zniesť, že si na druhom kontinente, tisícky kilometrov odo mňa a ja s tým nemôžem nič spraviť.“ Nervózne si žmolil prsty, ale zároveň sa mi celý čas pozeral do očí, v ktorých sa mi už pomaličky začínali zbiehať slzy.

,,Prečo si si myslel, že je to pre mňa to najlepšie? Bolo to najhoršie obdobie môjho života, vykašľal si sa na mňa len preto, že si si myslel, že je to dobré? A čo tak, aby si mi to aspoň povedal? Porozprával sa so mnou? Vieš čo všetko som si tu zažívala? Decká v škole na mňa úplne zanevreli, Jacob s Danom ma začali šikanovať, každý deň som chodila domov zbitá a ráno vstávala do školy so strachom, čo nové sa udeje a jediné, čo som potrebovala si bol ty, Harry!! Nič iné len ty, každý večer som dúfala, že sa ozveš a mne bude aspoň trochu lepšie. Potrebovala som ťa a ty si tu nebol..“ posledné slová vety som šepkala, pretože sa mi zlomil hlas a slzy prekonali hrádzu mojich viečok.

,,Gabi, je mi to tak ľúto.“ Zašepkal späť a postavil sa zo stoličky vyberajúc sa ku mne. ,,Prosím, odpusť mi to. Chcem to všetko napraviť, aspoň pozliepať kúsky, ktoré môžem, prosím.“ Chystal sa ma dotknúť, ale ja som sa odtiahla.

,,Harry, nechápeš? Nebol si tu, keď som ťa najviac potrebovala! Vykašľal si sa na mňa a ktovie, čo všetko si robil, keď ťa depresie prešli!“ zvýšila som pomaličky hlas a mala som pocit, že sa zbláznim. Sedem rokov. Sedem porazených rokov sa nevedel vôbec ozvať a teraz ma prosí o odpustenie?

,,Vieš čo som robil?“ taktiež zvýšil hlas a začal si vyhŕňať rukávy. ,,Chcel som sa zabiť! Nechcel som žiť bez teba a s pocitom, že si šťastná s niekým iným a tak som si proste podrezal žily a čakal na to, že zomriem!“ zakričal na mňa a ukázal mi svoje zápästia, na ktorých sa črtali hrubé jazvy z hlbokých rán.

,,H-Harry.“ Odrazu som ostala ako omámená a neveriacky som zazerala na obraz pred sebou. On sa chcel zabiť. Môj Harry sa chcel zabiť.

,,Hneď po tom ako ma otec našiel v kúpeľni ma zavreli do nemocnice a neskôr na psychiatriu, kde ma liečili až do konca minulého roka. Pustili ma a otec ma prijal do svojej firmy v Los Angeles. Bol som zakríknutý, hanblivý, nevedel som žiť, ale stále som myslel na teba. Chcel som ťa vidieť a zistiť ako sa máš a tak som sa pozviechal, vzbúril sa otcovi, ktorý ma mal za blázna a odišiel späť do Londýna, aby som ťa tu našiel a podarilo sa mi.“ Rozprával potichu, ale rozumela som každému slovu a odrazu som sa cítila zle. S bolesťou v očiach som pozerala do tých jeho, až pokiaľ sa mi nezahmlilo pred očami a začala som padať do temnoty.

Ďalšia kapitola.