utorok, 12. júla 2016

Fight hard, love harder. 3. chapter.


Tretia kapitolka. Jupiii. 
Naozaj ďakujem za všetky reakcie - ani neviete ako veľmi ma to teší.
Viem, že tento príbeh je asi trochu iný, než ako ste zvyknutí a tiež asi nebude veľmi dlhý, ale toto som teraz ja a užívam si to.
_______________________________________________


Harry


Odomknutím vchodových dverí som vošiel do svojho apartmánu a kľúče ihneď hodil na stolík vedľa dverí zabuchujúc za sebou ťažké drevo. Prstami som si pomohol s vyzutím topánok a s ťažkým povzdychom sa vybral do obývačky, kde som sa unavene zvalil na svoje obľúbené kreslo a telefón pustil z rúk. Stále som mal pred očami jej pohľad. Pohľad, ktorým mi rozdrvila už rozbité kúsky srdca. Tak veľmi som dúfal, že keď ju už konečne objavím v tomto zasrato veľkom meste, tak ju budem môcť aspoň objať, ospravedlniť sa za všetko a do poslednej bodky napraviť svoje chyby, pretože aj napriek tomu, že bola posledných osem rokov tak ďaleko, nikdy som na ňu nezabudol a neprešiel deň, aby som na ňu nepomyslel. Na jej krásny úsmev, žiarivé oči, vôňu vlasov. A ona ma teraz nenávidí, dokonca má aj malú dcérku, ktorá je jedným z najrozkošnejších stvorení, aké som kedy videl. Určite je šťastná. Jej život je bezo mňa plný radosti a krásnych momentov a ja si tu môžem beznádejne sedieť na vlastnom kresle, stratený vo vlastných myšlienkach a tíško závidieť chlapovi, ktorý má možnosť ju milovať bezhranične a naplno. Vidíš Harold? Keby si nebol taký idiot a nemyslel len na seba, tak by mohla byť tvoja. Mohol si sa každé ráno prebúdzať vedľa jej krásnej tváre, robiť jej s radosťou raňajky, hádať sa s ňou na každej maličkosti a potom sa udobrovať, len aby si mohol vidieť jej víťazný žiarivý úsmev, to malé dievčatko mohlo byť tvoje a nič na svete by ti ich už nevzalo.
Cítiac slzy tlačiace sa do mojich očí, som sa postavil, z parapety okna vzal krabičku cigariet a vyšiel na balkón zapaľujúc si ten úzky šúľok, ktorý mi mal priniesť úľavu. Plným vdychom som naplnil svoje pľúca dymom a lakťami sa oprel o balkón pozerajúc sa na krásny výhľad na Londýn, ktorý sa mi každý večer o takomto čase naskytol presne na tomto mieste. Nedokázal som pochopiť, ako som bol schopný odísť od svojho zatrpknutého otca a na vlastnú päsť sa vrátiť do svojho rodného mesta, keď ešte pred pár mesiacmi som si nevedel stáť za vlastnými slovami. Zakaždým som bol ten hanblivý chlap, ktorý mal mocného otca v oblasti peňazí a pracoval v jeho firme plnej závisti, zloby a tyranie. No v tom sa vo mne niečo zmenilo a pochopil som, že toto nie je život, ktorý chcem žiť, Los Angeles nebolo mesto, v ktorom som sa cítil ako doma a moji priatelia boli iba bezvýznamné kontakty v diári pokiaľ nepotrebovali pomoc. Aj napriek tomu, že som tu sám, som zamestnaný na oveľa nižšej pozícii než som bol v štátoch, bývam v malom apartmáne, ktorý vôbec nie je hrozný a nemám tu žiadnych priateľov, stále sa tu cítim viac doma ako tam, za oceánom. Možno preto, že je tu ona, že som tu zažil mnoho krásnych okamihov – s ňou - a možno len pre ten pocit, že je tu niekde poblízku niekto, kto ma naozaj miloval, aj keď to bolo dávno. 
Koniec cigarety som zahasil v sklenenom popolníku položenom po mojom pravom boku a plnou silou si udrel do zábradlia, aby som aspoň trochu vyventiloval svoj vnútorný nepokoj – nepomohlo.
Nevedel som čo robiť, nechcel som sa už takto cítiť, ale keď som videl, že je šťastná, nemá cenu jej to šťastie ničiť, aj keď nie je po mojom boku. Otočiac sa na päte som sa obrátil smerom späť do bytu s cieľom dať si sprchu a aspoň zaľahnúť do postele, aj napriek tomu, že som vedel, že nebudem spať a celú noc si budem predstavovať jej krásnu tvár, ktorá za tých osem rokov vykvitla k ešte väčšej kráse.

Gabriella

Ako je možné, že je znova v mojej hlave? Po toľkých rokoch sa mi konečne podarilo ho odtiaľ vyhnať, ale nie, on sa musí zjaviť v tej najnevhodnejšej a najneočakávanejšej chvíli len preto, aby ma mohli trýzniť jeho krásne smaragdové oči. Čo robil v škôlke? Má dieťa, ktoré tam chce nahlásiť a bol si len prezrieť priestory? Alebo niečo iné? Aaargh, toľko otázok a žiadne odpovede. Asi sa zbláznim.
Naťahujúc sa za svojim telefónom položenom na mojom pracovnom stole v kancelárii som vytočila Jaclynino číslo a počúvala vyzváňací tón, ktorý sa nie a nie zmeniť na hlas mojej sestry.
,,Gabriella?“ ozvala sa po chvíľke moja sestra a ja som sa narovnala na kresle, akoby ma mohla vidieť.
,,Uhm, ahoj, počuj, mám na teba menšiu prosbu.“ Zatiahla som opatrne a do ruky vzala pero, ktoré bolo najbližšie pri mojej ruke a začala sa s ním hrať.
,,Počúvam.“ Povedala smejúc sa a ja som si vedela úplne predstaviť jej úškrn.
,,Preposlala by si mi číslo na to dievča, ktoré ti prerábalo a dekorovalo dom? Už nevládzem pozerať na to, ako mi všetko v mojom byte pripomína Daniela a chcem to zmeniť. Chcem už úplne uzavrieť tú kapitolu svojho života.“ Úplne vážne som vytasila svoju požiadavku a vnútorne cítila, že to, čo vravím je pravdanaozaj to tak cítim.
,,To dievča sa volalo Blake a si si istá, že to chceš urobiť?“ opravila ma moja sestra a naschvál sa opýtala, keďže vedela, že Danielom chcem len zakryť, čo všetko sa včera v škôlke stalo.
,,Áno som si istá a prosím, nenarážaj na včerajšok – aspoň na chvíľu sa mi podarilo na neho nemyslieť a ty to zase vytiahneš.“ Frustrovane som si prešla kučerami a hlboko si povzdychla.
,,Zlato, vôbec neviem, prečo tu ťaháš včerajšok a Harryho, keďže na to som vôbec nenarážala, ale vidím, že ho máš plnú hlavu, presne ako pred siedmimi rokmi.“ Pobavene okomentovala moju predchádzajúcu odpoveď a ja som si zatiahla za korienky vlasov, v ktorých som mala ešte stále ponorené prsty. Fuck. Prečo ho mám stále pred očami?
,,Dobre, dobre, nič som nepovedala. Tak prepošleš mi to číslo, prosím?“ cítila som ako sa červenám, ale snažila som sa na to nemyslieť a nevšímať si to, aj keď som vedela, že to sama pred sebou neskryjem. Chýba mi.
,,Áno, pošlem ti ho cez správu a o dvanástej ťa čakám u mňa v kancelárii, skočíme spolu na obed a ty sa mi budeš môcť posťažovať sestrička.“
,,A to musím?“ opýtala som sa ako malé dievčatko, ktorému sa nechce ísť na návštevu k otravným známym.
,,Áno musíš, nesmieš to držať v sebe.“ Prísne rozhodla a ak by som mala uši ako psík, tak ich asi aj sklopím.
,,Dobre, mami. Tak o hodinku.“ Snažila som sa ironicky rozlúčiť. ,,A prosím ťa, pošli mi tie podklady k novým objednávkam, aby som to za ten čas vyriešila.“ Dodala som ešte a zrušila hovor, aby som mala konečne pokoj.



1 komentár:

  1. Toto môže byť ešte mega zaujímavé �� dosť sa teším na ďalšiu časť �� šikovná Claudie! ❤

    OdpovedaťOdstrániť