piatok 9. januára 2015

Dreams come true 30.kapitola


Vopred upozorňujem, že časť stojí za .....
Dnes akosi nemám svoj deň, ale chcela som ju pridať ako som sľúbila. Vynahradím Vám to.
_______________________________________________________


,,Rada by som ostala sama, ak by sa to dalo.“ predrala som z úst cez vzlyky a tuho objala plyšáka pri mne. Je to tu. Teda, babka už nie je. Všetko ostatné ostalo, len ona tu nie je. Prečo je tento svet tak nespravodlivý?! Alebo je to Boh? O tom, že bola dobrým človekom nepochybujem, ale prečo ju potom Boh vzal k sebe, keď vedel ako veľmi budeme trpieť, keď nám ju zoberie? Prečo dopustil, aby som takto trpela? Milovala som svoju babku a on ju len tak, bez mihnutia oka, vtiahol do svojich rúk a nás tu nechal len so spomienkami. Nie je to fér, tak ako aj celý život. Mnoho ľudí, ktorí by si žiť ani nezaslúžili, lozí po tomto svete, pácha zlo a tí dobrí odchádzajú preč.
Pocítila som, ako ma mama pohladila po šiji a bez slova, sprevádzajúca vzlykmi, odišla z mojej starej izby. Tak veľmi som to tu nenávidela. Všetky zlé spomienky sa mi vynárali v mysli a spod mojich zatvorených viečok sa opäť spustili slzy. Nenávidela som samú seba za to, že som tak slabá, že každú svoju emóciu vyjadrujem plačom akoby som nemohla robiť nič iné. Chcela som veci rozbíjať, chcela som vydrať zo seba všetok svoj hnev a v tom mi mohla pomôcť len jedna vec. Zdvihla som hlavu a vydrala sa z postele, aby som si mohla obliecť tepláky, tielko a tenisky. Chrbtami dlane som si zotrela slzy z tváre a natiahla sa po slúchadlách a telefóne. Okamžite som za sebou zhasla a vybehla z izby s jasným cieľom. Posilňovňa.

**

,,Lea, si v poriadku? Kde si bola?“ opýtala sa ma mama, keď som vbehla úplne vyšťavená naspäť do domu. Všimla som si ako sa na mňa všetci pozerajú a pokrútila hlavou.
,,V posilňovni. Je na tom niečo zlé?!“ vybehla som na ňu, aj keď som to neplánovala, a v sekunde som to oľutovala. ,,Prepáč, bola som si vybiť zlosť na svet. Som v poriadku.“ ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela a snažila sa vytvoriť na svojej tvári nepatrný úsmev. Mama len príkro kývla hlavou a ja som mala chuť sa prefackať. Ona za to nemôže. Chcela som podísť k nej, ale v momente, keď som vykročila mi zazvonil telefón a ja som zazrela na displej. Liam. So slovami prepáč, volá Liam som sa vzdialila a v momente som počula otázky typu kto je Liam? Ona má frajera? Znechutene som prevrátila očami a prijala hovor.
,,Liam.“ šepla som potichu a zavrela za sebou dvere, aby ma nemohol nikto počuť. Spotené oblečenie sa mi lepilo na telo, ale v tejto chvíli mi to bolo úplne jedno.
,,Lea, niečo nové?“ otázka, ktorú som čakala sa ozvala zo slúchadla a do mojich očí sa znova vtláčali slzy, no nespustili sa dole mojimi lícami, pretože som už nevládala plakať.
,,B-babka nás už opustila.“ skonštatovala som zachrípnuto a sadla si na posteľ, aby som mohla objať jediný predmet, ktorý mi tu ostal.
,,Zlatko, je mi to tak ľúto. Si v poriadku? Potrebuješ niečo? Kedy je pohreb? A kedy prídeš domov?“ otázky, na ktoré som sama celkom nevedela odpoveď, mi odznievali v ušiach a ja som nevedela čo povedať.
,,Aj mne je to ľúto.“ vzdychla som a zapozerala sa na stenu oproti mne. ,,A ostatné, ani neviem. Chcem to mať za sebou a vypadnúť z tejto prekliatej diery!“ päsť mi mimovoľne udrela do matraca podo mnou a moje oči zvlhli. ,,Ale domov sa dostanem najskôr až za pár dní. Vieš, treba vybaviť pohreb a potrebné veci k tomu. Dávam tomu týždeň.“ zhrnula som to dokopy a predstavila si tú dobu bez Liama po mojom boku.
,,Prečo tak dlho? Ja.. Lea, sú to 4 dni, čo som ťa nevidel a neskutočne mi chýbaš. Je to na nevydržanie.“ zaplakal mi do telefónu a spoza jeho hlasu som začula nejaký krik.
,,Liam, aj ty mi chýbaš, ale bohužiaľ, neviem čo s tým spraviť. Prepáč.“ hrdlo opustil môj hlboký vzdych a na koleno mi kvapla slza. Neuvedomila som si, že znova plačem. ,,Chcem byť s tebou. Tak veľmi túžim byť pri tebe, že to ešte asi nikto tak veľmi nechcel, ako ja teraz.“ zaplakala som a ľahla si na posteľ. Zlosť, ktorú som si pred chvíľou vybila v posilňovni, sa vracala znova do mojej hlavy a mojou mysľou prebehla myšlienka, že sa tu zbláznim.
,,Lea, prosím, nevrav mi to, pretože sa rozplačem a ja som veľký chlap, ja neplačem!!“ znel ako malý chlapec, ktorý sa chce stať mužom, čo mi na tvári vyčarilo úsmev.
,,Ja viem, že si veľký chlap. K tomu ešte aj môj veľký chlap. Vadilo by ak by som sa šla osprchovať? Bola som v posilňovni a je to na mne cítiť. Zavolám ti hneď po nej.“ nerada som ukončovala hovor, ale smrdela som sama sebe. Z druhej strany sa ozvalo obdivné hvízdnutie a na mojej tvári sa znova usadil úsmev. Ten chlap vo mne prebúdza život.
,,Tu sa bol niekto natiahnuť?“ obdivne sa opýtal a ja som sa zasmiala.
,,Áno, bola som si vybiť zlosť.“ priznala som a postupne si začala vyzliekať bundu a ostatné oblečenie.
,,O tom sa ešte porozprávame. Utekaj do tej sprchy, ja som práve zaparkoval aj s chalanmi pri hoteli, tak sa snáď dostaneme na izbu bez ujmy na zdraví, potom čakám telefonát."
,,Čáááu Lea!“ spoločný pozdrav chlapcov spoza jeho chrbta ma potešil a ja som sa opäť usmiala. V posledných minútach som sa toľko usmievala až som mala chuť sa prefackať. Prepáč babi.
,,Dávaj na seba pozor a pozdrav ostatných, ja utekám.“ povedala som skleslo a hneď zložila.

**

,,Choď už spinkať. Je na tebe veľmi vidno, že si unavený. Tie koncerty ťa určite unavili a nevrav mi, že nie. Zajtra sa znova uvidíme." škonštatovala som po trojhodinovom skypovaní s Liamom sledujúc ako spokojne objíma perinu vedľa neho a pomaly sa mu zatvárajú oči podobne ako mne.
,,Nie som unavený, to sa ti len zdá." snažil sa protestovať, no moje sledujúce schopnosti ho odhalili.
,,Láska, vidím to na tebe, tak mi neklam. Aj ja som unavená, to fitko ma nejako zmohlo ani sama neviem ako." presviedčacie techniky som mala v malíčku a videla som ako váha či privoliť alebo nie.
,,Tak dobre. Choď si oddýchnuť. Vidíme sa tu zajtra?" taký zaspatý bol úplne rozkošný a ja som od neho nevedela odtrhnúť oči.
,,Dobre sa vyspi a áno. Ak budeš mať čas a bude príležitosť." viečka mi plnou silou oťažievali a ja som sa snažila držať ich od seba aspoň kým neukončíme hovor.
,,Dáme si vedieť." žmurkol a ak by som neležala, tak sa moje kolená asi podlomia od toľkých pocitov. ,,Dobrú noc kráska a hlavu hore. Babka by určite nechcela, aby si sa trápila a stavím sa, že mi na teba dáva zhora pozor." jeho slová mi vtlačili slzy do očí a ja som sa napriek nim usmiala. Mal pravdu. 
,,Ďakujem." hlas sa mi zlomil a slzy prekonali hrádzu mojich očí.
,,Noták neplač, prosím. Bolí ma, keď ťa takto vidím a nemôžem ťa objať." starostlivo sa zapozeral na mňa cez monitor a nadvihol sa na lakťoch, aby ma lepšie videl. Chrbtom dlane som si zotrela slzy a opäť sa usmiala. Odtlačok pier, vynímajúci sa na mojej dlani, som priložila k webkamere na znak bozku a videla som, ako Liam robí to isté. Dotyk vzdialený mnoho kilometrov mi dodal toľko sily a moja myseľ si uvedomila, že to zvládnem. Som silná a babka by určite nechcela, aby som sa trápila presne ako to povedal Liam.
,,Dobrú noc, Liam. Ľúbim ťa."
,,Tiež ťa ľúbim, kráska. Dobre sa vyspi. Pa." usmial sa a objal perinu, pričom ukázal na mňa a ja som pocítila ako sa mi do líc vkráda červeň.
,,Sladké sny. Pa." poslala som mu pusu a zrušila som hovor. Vedela som, že ak by som ho nechala povedať ešte pár slov, tak by sme šli spať až o tri hodiny, ak nie neskôr. Zaklapla som notebook a položila ho na zem vedľa postele. Kým som si ľahla a pritúlila sa k macovi, uvedomila som si, že by som bola totálne stratená, ak by som nemala Liama. Netuším kto by ma podržal tak veľmi ako on a Nickie za posledných pár dní, aj keď to bolo na diaľku. Musím sa im nejako odvďačiť, no najskôr sa potrebujem poriadne vyspať.


Je to na nič, ale verte, že som sa snažila.
Komentáre?

6 komentárov:

  1. Rest in piece, babka <3 :(
    Krasna cast, jednodycho nemam co povedat
    Velmi citliva osoba ako ja, opat plakala :D
    Len tak dalej, Klaudi :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je to fajn část :-) I když smutná :(

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Super časť jooj ale ta už nie viacc takych smutnych -.-
    A mozem sa opytat nemali ste nahodou taku story so zaynom a dievčatom kt. bolo slepe??? Ak ano tak ako sa vola?? ;))) Vdaka! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neboj, teraz už len veselšie časti. :) Nie, neviem o tom, že by sa na blogu niečo také vyskytovalo. Prepáč. :)

      Odstrániť
  4. Je to o ničem?!?! Pašo já pláču :( tak moc mi to připomnělo.. No však ty víš :'( ale.je to nadherna část, jde vidět, že je nesmírně důležité mít někoho, ať už je to kdekoliv, kdo tě podrží a podpoří, když to nejvíc potřebuješ :3 dojala si mě, je to TOP! :* milujeeeeem <3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nechcela som, aby si plakala. Prepáč.
      Ďakujem najviac za najlepšie komentáre. Ty si TOP! :*

      Odstrániť