Dreams come true 28.kapitola

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!!

4 dni po, ale myslím, že teraz je už ten správny čas. 

Prajem krásny rok, veľa nových zážitkov, veľa smiechu a radosti a spokojnosti vo vašich srdciach. Nech sa vám splnia všetky priania, ktoré máte v zálohe a možno aj tá Viedeň, ak máte možnosť.

MÁM VÁS NAOZAJ RADA! 

PS: Túto časť venujem Nickie, ktorá zajtra už nastupuje do školy väzenia ako aj zvyšok čechov. Silné nervy a prosím, vráťte sa živé. 

______________________________________________________________

,,Si si istá, že nechceš ísť do nemocnice?" opýtal sa ma Liam, spolu s pohľadmi šiestich párov očí za ním, už asi po stýkrát od momentu, keď som otvorila oči a rozpamätala sa z toho, že som na pár sekúnd zamdlela.

,,Áno, som si úplne istá. Ľudia, toto sa mi už stalo, s najväčšou pravdepodobnosťou mi chýbajú len živiny ako tomu bolo naposledy." povedala som upokojujúco a na znak toho, že hovorím pravdu som sa usmiala.
,,Živiny znamenajú jedlo a to znamená, že objednám pizzu!" zavelil Niall a bez reakcií okolia si priložil telefón k uchu a objednával pizzu. Zasmiala som sa jeho rozhodnutiu, ale nechala som to tak a zrak som vrátila späť na ostatných, ktorí len ticho stáli okolo mňa a čakali kedy sa zas zosypem.
,,Prinesiem ti vodu." povedala Nickie a s pohľadom ešte si to vybavíme odišla do kuchyne. Pokrútila som hlavou nad jej vyvádzaním a pozrela sa na Liama, ktorý si ku mne prisadol a objal ma okolo pliec.
,,Lea, nikdy mi to už neurob! Vieš ako som sa zľakol?!" pokarhal ma šepkajúc a ja som sa usmiala nad starostlivosťou v jeho hlase.
,,Liam, ver, že to nebolo mojim úmyslom ani ničím podobným, tak ma nekarhaj a ukľudni sa." dlaňou som obkreslila kontúry jeho líca a on slastne privrel oči. Harry, Zayn a Loui sa medzitým vytratili so slovami, že ak by sme niečo potrebovali, tak sú k dispozícií v ich izbách.
,,Tu máš vodu, dala som ti do nej aj tabletku s vitamínmi a žiadne protesty!" Nickin hlas ma prinútil vyrovnať sa a bez raptania vypiť šumivú tekutinu, po ktorej som sa cítila oveľa lepšie. Sledujúc Nickie, ako sa bez slova vydala za Niallom, som sa otočila na Liama a sledovala jeho ustarostený výraz tváre, ktorý stále nezmizol hypnotizujúc moju osobu, akoby som mala každú chvíľu umrieť.
,,Liam, žijem už sa ukľudni, nič sa mi nestalo." povedala som netrpezlivo a ukázala na seba ako na osobu, ktorá je úplne v poriadku.
,,Jasné, aj to znova rozťaté čelo je nič, však prečo nie." víťazne sa zaškeril a ukázal na moje čelo. Telefón, ktorý mi trónil vo vrecku som vytiahla a pohľadom do obrazovky som skontrolovala svoj odraz. Mal pravdu. Z ľavého obočia sa tiahol úzky pramienok krvi, ktorá už stihla aj zaschnúť a vytvorila tak na mojej tvári čudesný efekt. Prstami som zamierila na boľavé miesto, ktoré bolo naozaj boľavé, keď som sa ho dotkla a tak sa mi z úst mimovoľne vydralo syknutie.
,,Poď, ideme to očistiť." telefón, v ktorom som videla svoj odraz zmizol a Liamove prsty ma ťahali smerom do kúpeľne.

***

,,Tak sme tu." zastavila som sa uprostred pohybu a pozrela sa Liama, ktorý sa tiež zaskočene zastavil.
,,Tu? Na kopci? Veď tu nič nie je." zmätenosť v jeho hlase sa nevytrácala a moje nadšenie pokleslo. Myslela som, že v tomto mieste uvidí to, čo ja, prinajlepšom aspoň niečo pekné, a nie kopec.
,,Podľa mňa je tu krásne a dokonca tu vládne pokoj." povedala som skleslo a sadla si na lavičku, ktorá sama ako prst stála v strede miesta, kde sme stáli. ,,Všímam si tu rozdielnosť života. Na jednej strane vidíš mesto, čo u mňa znamená zhon, ktorým sa v dnešnej dobe riadi skoro celé ľudstvo a na druhej zas vidíš les, nedotknutú prírodu, ktorá ťa opantá svojim pokojom. Každý z nás vyhľadáva pokoj, no nie všetci ho nájdu. Tento kopec je pre mňa vlastne človek, niečo ako napríklad moja osobnosť. Nechcem zanedbať zhon, pretože ním žijem, potrebujem k životu ľudí a veci, ktoré obnáša táto doba, no zároveň vyhľadávam pokoj. Potrebujem raz za čas vypnúť, vypadnúť z unáhleného sveta a len tak pozorovať veci alebo počúvať hudbu. To je pre mňa výnimočné na tomto mieste, ale vidím, že asi rozmýšľam inak ako ty." dokončila som svoj monológ a pozrela sa do Liamových očí, ktoré stále hypnotizovali moju tvár. ,,Povedala som niečo zlé?" zaúpela som, keď sa mi ani po hodnej chvíli vymieňania si pohľadov nedostalo žiadnej reakcie.
,,Nie, nie. Len premýšľam." zašepkal na odpoveď a ja som veľavýznamne prikývla a zapozerala sa do diaľky. ,,V živote by som si nemyslel, že sedemnásťročné dievča takto rozmýšľa o živote. Ako sa tak pozerám na panorámu, pred nami, chápem ako si to myslela. Najprv som to nevidel, ale už chápem. Už vidím tu podstatu, ten zmysel toho prečo si ma sem zaviedla a ukázala mi to. Zbožňujem, keď mi odhaľuješ svoje myšlienky a veci, čo sa ti odohrávajú v hlave. Cítim sa dôležito ako keby si ma brala za jedinú osobu, ktorá ťa dokáže pochopiť a to je pre mňa tá najlepšia vec v živote, Lea." sprvu pozeral do neznáma ako ja, keď jeho pery opúšťali tak pravdivé slová, no pri posledných vetách sa zapozeral do mojich očí a konečne pochopil.
,,Liam, niečo také pre mňa naozaj si. Milujem ten pocit, keď ti poviem niečo, čo je skryté v najzadnejších šuplíkoch v mojej hlave, a ty si zrazu ten, čo to chápe. Veľmi veľa to pre mňa znamená, že som na svete našla niekoho ako si ty. Niekoho, kto ma naozaj chápe a je mi najväčšou podporou. Samozrejme, Nickie je tiež jedna z ľudí, ktorí sú mi oporou, ale vždy je to niečo iné než s tebou. Niekedy ani ona nechápe veciam, ktoré jej poviem a ty? Ty si tu vždy za toho, čo síce nerozmýšľa identicky ako ja, ale stále chápe veci v tej istej podstate a to je to najlepšie, čo môže byť." zakončila som potvrdenie jeho slov a všimla som si, ako sa zbožne usmieva.
,,Chcel by som sa ťa na niečo opýtať, aby to bolo oficiálne." povedal odveci a ja som sa nechápavo zamračila.
,,Čo je to za otázku?" vrásky od mračenia sa na mojom čele ešte viac prehlbovali, keď ticho medzi nami trvalo dlhšie než by malo.
,,Viem, že už vystupujeme ako pár, no ale keď si to tak vezmeš, vôbec som sa ťa neopýtal tú základnú otázku." napoly sa usmial čím vytvoril na svojej tvári najrozkošnejšiu grimasu a ja som mala chuť vybozkávať ho. ,,Takže sa ťa na to opýtam teraz, aj keď dúfam v to, že je to už len formálna otázka." úsmev sa mu rozšíril, keď si všimol, že mračenie vystriedal spokojný úškľabok. ,,Lea Grant, teraz tu, na tomto krásnom mieste, v ktorom som najprv nevidel podstatu, ale ty si mi ju ukázala, sa ťa pýtam. Budeš oficiálne mojou priateľkou? Budeš trpieť mňa, moje otravné príliš starostlivé správanie, naše fanúšičky a koncerty, budeš zvládať netráviť so mnou toľko času, koľko je mnoho dievčat zvyknutých tráviť so svojimi priateľmi, ale uveríš mi, že zakaždým, čo sa k tebe budem môcť vrátiť, objať ťa dokonca pobozkať, budem tu a budem ťa podporovať v každom tvojom názore aj keď sa mi bude zdať príliš šialený? Prosím povedz áno, pretože bez dievčaťa, ktoré mi už pár týždňov rozžiaruje život neviem existovať bez pocitu, že mi niečo chýba."
,,Lee máš samozrejmosť, že budem oficiálne považovaná za tvoju priateľku aj cez všetky, možno nie príliš všedné, nástrahy, ktoré nás čakajú, pretože ťa ľúbim a existencia bez tvojho rozkošného úsmevu a nákazlivej dobrej nálady už v mojej hlave neexistuje." usmiala som sa a hodila sa mu okolo krku, pričom som ho skoro zadusila a smiala sa od šťastia, ktoré sa rozlialo po mojom vnútri.
,,Tiež ťa ľúbim, kráska. Ani nevieš ako moc." počula som ako zamumlal do môjho krku a s prudkým odtiahnutím z jeho náruče som sa prilepila na jeho pery.

***

,,Ták popcorn je tu." usmiala som sa, keď som misu plnú slanej pochúťky položila k ostatným dobrotám na stole a zvalila sa na miesto vedľa Liamovho polonahého tela. Chcela som si vychutnať posledné dva dni s ním predtým, ako odíde do Francúzska na časť turné, ktorá ich čaká a keďže mama s ockom boli stále na Slovensku ostala som sama, čo mi pripomenulo nie veľmi prívetivú situáciu pár tisíc kilometrov odtiaľto. Ukazovákom som vyhľadala tlačítko na telefóne čím sa mi ukázala spoločná fotka mňa a Liama, ale žiaľ, žiadne správy.
,,Môžem zapnúť film?" spýtavý pohľad, ktorý na mňa vrhali Liamove oči ma prinútil prikývnuť a smutne sa usmiať čím som mu odpovedala na nevyslovenú otázku.
,,Čo to vlastne ideme pozerať?" pritúlila som sa k jeho hrudi a medzi nás vložila popcorn, do ktorého som sa s radosťou pustila.
,,Oceľová päsť. Možno sa ti bude zdať podľa názvu nudný, no ja si myslím, že bude zaujímavý aj pre teba." usmial sa a na temene hlavy mi zanechal odtlačok jeho pier.
,,A ak by aj nie, tak si aspoň pospím." zasmiala som sa a do úst si vložila ďalšiu hrsť popcornu.
,,Urážaš moje schopnosti vybrať dobrý film?!" zahral sa na urazeného a ja som sa rozosmiala.
,,Nié, to samozrejme, že nie, no podľa mňa máš úplne iný názor na to, čo za filmy sa mi páčia." vyplazila som na ňho jazyk a pobozkala ho na líce, aby som zmiernila fakt, ktorý som vyslovila. Nech bol úžasný akokoľvek, v tomto sa mu veľmi nedarilo.
,,No tak uvidíme, či som sa tentoraz trafil." usmial sa a stíchol, pretože dej sa už začal a všetko ostatné pre neho prestalo existovať. Nereagovala som, pretože by to aj tak vyšlo nazmar a tak som sa zahniezdila v jeho náručí a ďalej pochrumkávala popcorn.

***

Polka trojhodinového filmu už bola za nami a hoci ma dej naozaj zaujal, moje viečka oťažievali každou sekundou. V poslednej dobe som bola dosť unavená, asi to bolo všetkým tým psychickým napätím a množstvom zmien. Už už som sa chcela oddať spánku, no telefón položený na stolíku sa rozzvonil a mne v krku navrela hrča. Bez slova som sa vyštverala spod deky a načiahla sa po vibrujúcom predmete, na ktorom svietila fotka mojej mamy.
,,Mami?" prejdením po zelenom tlačítku som hovor prijala a započúvala sa do druhej strany.
,,Lea.." mamino oslovenie malo na mňa zvláštny vplyv, pretože som vycítila, že plakala a to neveštilo žiadnu dobrú správu.
,,M-mami, čo sa deje?" moje telo zmeravelo a Liamov skúmavý pohľad mi do tváre vypaľoval dieru.
,,Babke ostávajú tri dni života." vydýchla znovu vzlykajúc a moje srdce vynechalo úder. Nie, prosím nie.