pondelok 14. júla 2014

Dreams come true. 20.kapitola


Secrets bude. 
Buď dnes alebo zajtra, ale bude.
Neviem čo budete chcieť viac, či Secrets alebo DCT, ale keďže nie som doma celý deň, tak Vám môžem napísať len jedno.
Vyberte si v komentároch. 
____________________________________________________________________________

Dažďové kvapky, ktoré sa prudko odrážali od okien ma vytrhli z pokojného spánku a hneď na to rozsvietil oblohu blesk. Môj panický strach z búrok sa naplno rozlial do môjho tela. Liamova hlava kľudne ležala na vankúši a jeho telo spokojne oddychovalo narozdiel od toho môjho, ktoré
sa pomaly začínalo triasť. Strach búrok mnou lomcuje odkedy mi blesk zabil môjho najlepšieho kamaráta z detstva pár metrov odo mňa. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, ktorý sa mi s každým hromom a bleskom, objavoval v pamäti akoby som ho mala rovno pred sebou.
,,Lea, č-čo sa deje?" opýtal sa prestrašene, keď som ho s ďalším zahrmením nechtiac udrela do hrude.
,,Ja.. nič. Všetko je v poriadku." vyhapkala som zo seba a znova sa roztriasla pri blesku, ktorý preťal oblohu. Moja myseľ nevedela ako triašku ovládnuť a tak som si povytiahla perinu ešte viac k brade.
,,Ty sa bojíš búrok?" prekvapený tón jeho hlasu sa nedal prepočuť a moje líca naplnila červeň. Viem, že je to na (skoro) sedemnásť ročné dievča dosť zvláštna fóbia, ale ja si neviem pomôcť.
,,Uhm." prikývla som a snažila sa ukľudniť vlastné telo. Čakala som smiech alebo iný prejav pobavenia, ale Liamove ruky sa len obtočili okolo môjho tela a zovreli ma v náručí. Jeho dotyk na mňa pôsobil ako balzam. Triaška v sekunde zmizla a mojim telom sa rozlial pocit pokoja.
,,Neboj sa. Som tu s tebou a nič sa ti nestane." zašepkal a na líce mi odtlačil jeho pery.
,,Liam?" ozvala som sa po sekundách ticha medzi nami a otočila som sa mu tvárou v tvár. Jeho oči boli zavreté, no pri zvuku môjho hlasu sa jemne otvorili a jeho zreničky sa zapichli do tých mojich.
,,Áno?" zamraučal chrapľavo a nespúšťal zo mňa jeho pohľad.
,,Ďakujem. Za všetko." natiahla som ruku a nežne som ho pohladila po menšom strnisku na líci. Milovala som to.
,,Nemáš mi za čo ďakovať." zašepkal a jeho ruky chytili moju tvár do dlaní, pričom sa jeho pery začali približovať k tým mojim. Keď sa naše jazyky preplietli v tanci začala som pochybovať, či moje srdce zvládne nával toľkých citov, ktoré som predtým necítila k nikomu inému. Dlane som si vplietla do jeho vlasov na zátylku a jeho ruky mi pomohli k pritiahnutiu môjho k tela k tomu jeho.

                                                                                                                                                                    ,,Kedy pokračujete s turné?" opýtala som sa opatrne, kým som čakala na upraženie vajíčka v panvici predomnou. Liam ma presvedčil, aby som mu urobila znovu tú našu omeletu a tak som mu nakázala, čo všetko mi má pripraviť a pustila sa do varenia v ich veľkej kuchyni.
,,Myslím, že o týždeň letíme do Paríža a tým štartujeme." jeho pohľad spaľoval moju šiju, no nepozrela som sa na ňho.
,,A ako dlho tam budete?" vajíčka na panvici sa pražili a už vyzerali byť aj celkom jedlé a tak som sporák vypla a preložila ich na veľký tanier.
,,V Paríži alebo celkovo na turné?" zasmial sa a ja som sa otočila, aby som mu mohla položiť pod nos tanier s jeho, teraz asi, obľúbeným jedlom.
,,Myslela som celkovo." usmiala som sa a spokojne som sa usadila za stôl oproti nemu všímajúc si, s akou chuťou sa pustil do mnou uvareného jedla.
,,Myslím, že celý mesiac a pol." povedal odrazu smutne a úsmev opustil aj moje pery.
,,Aha, no nič. Nevadí." zakončila som zaskočene a zmätene sa postavila zo stoličky. ,,Ja.. ja, idem si po veci, už budem musieť ísť." otočila som sa a chystala na odchod na poschodie, no Liamove silné dlane sa obmotali okolo mojej ruky. Zvláštne, ako rýchlo sa postavil, no viac ma prekvapilo, keď si ma pritiahol k sebe a objal.
,,Neboj sa, zvládneme to." zašepkal do vlasov a ja som sa usmiala cez slzy, ktoré sa mi stihli nahrnúť do očí.
,,J-ja neviem, Liam." zachripela som a objala som ho ešte silnejšie.
,,Čo nevieš? Lea, pozri, aj keď budem ďaleko, budeme mať občas pár dní voľna a aj keby som sem mal prísť len na jeden deň, aby som ťa videl, tak prídem. To mi nerobí problém." vyslovil dôrazne a pritisol si ma ešte bližšie.
,,Si si istý, tými slovami, ktoré si pred chvíľou vyslovil? Pretože sa mi vôbec nezdá reálne, aby si cez turné niekam odbiehal, aj keď budete mať voľno, len aby si ma videl. A už vôbec nie takú diaľku." odtiahla som sa a moja tvár vystrelila smerom hore, aby som sa na neho mohla pozrieť. Pravé obočie som mala až niekde pri korienkoch vlasov, len aby som poukázala na nezmyselnosť svojich slov.
,,Nevravím, že to má zmysel alebo, že to pôjde zakaždým, no keď budem mať možnosť, tak to bude určite tak, ako vravím a nesnaž sa mi to vyvrátiť." pohrozil a ja som radšej ostala ticho a namiesto toho som som sa znova zavŕtala do jeho hrude.

,,Ďakujem, že si ma odviezol domov. Uvidíme sa?" poďakovala som a pozrela sa do jeho hnedých očí.
,,Samozrejme, keď skončíme nahrávanie, zavolám ti. Je mi ľúto, že s tebou nemôžem stráviť celý deň, ale nesmiem to vynechať." povedal skleslo a ja som sa chápavo pousmiala.
,,To je v poriadku, netráp sa. Veď sa ešte uvidíme a ďalšie dni máme pred sebou." moja dlaň vystrelila k jeho lícu a jemne ho pohladila, pričom sa jeho viečka pritlačili k sebe.
,,Zavolám ti." usmial sa, keď som sa odtiahla a chcela vystúpiť z auta, no v pohybe ma zastavila jeho ruka. ,,To si nezaslúžim ani pusu na rozlúčku?" opýtal sa skleslo a sklopil zrak. Srdce sa mi jemne rozbúchalo, keď som sa natiahla späť za jeho tvárou a jemne ho pobozkala na pery. Jeho dlaň sa vplietla do mojich vlasov a jeho jazyk prehĺbil bozk. Ak bude každý bozk na rozlúčku takýto, berte ma rovno do truhly.
,,Vidíme sa." naťahujúc sa po kľučke som mu na perách zanechala ešte jeden bozk a vystúpila som z auta sledujúc, ako sa jeho auto stráca z môjho zorného poľa. S úsmevom na perách som sa vybrala smerom do domu, no ten v momente ochabol, keď som si všimla, že vchodové dvere sú pootvorené. Srdce, ktoré mi teraz bilo niekde v krku som sa snažila kľudným dýchaním vrátiť na svoje miesto, no tĺcť neprestalo.
,,Mami?" opatrne som zakričala, keď som vošla do predsiene a z vrecka som rýchlo vytiahla telefón.

- Liam. Please, come back. Someone is in our house and I am scared. Please. L. -

Prst sa jemne dotkol políčka 'send' a ja som sa roztrasene pozrela na vnútro nášho domu. Dúfala som, že sa tu niekde bude zdržiavať mama, no ako mi písala, tak bola opäť v práci a ja neviem, kto iný by tu mal byť. S roztrasenými kolenami som si to namierila do mojej detskej. Nohy ma niesli po strmých schodoch hore a moje srdce som cítila asi až v mozgu, keď som otvorila dvere od mojej izby a na posteli som zbadala sedieť postavu.

,,Čo tu, kurva, chceš?" opýtala som sa roztrasene a naše pohľady sa stretli.

_____________________________

Tak čo, chce niekto ešte jednu?
Ak áno, tak 4+ komentáre, prosím. :)
Ak nie, tak bude až potom. 

*K

5 komentárov:

  1. Soo perfect!! :* Wuuh.těšiing na dalšíí :P

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úžasná,daj dalšiu. Pls :-(((

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Bojim :(((( ještě jednu,pjosiiiim :3 úžasný <3 Milujeeeem :*

    OdpovedaťOdstrániť