Skryté tajomstvá :) 11.kapitola

Vodič jazdil ako zmyslov zbavený. Zapol sirénu a už sme sa rútili cestami rušného Londýna no on s tým nemal žiaden problém , prechádzal cez červené ako keby bola zelená a nakoniec sa vrútil pred nemocnicu , kde už čakal lekársky tým. Preložili ju na nosidla a už ju ťahali do nejakej miestnosti. Behala som za nim až pokiaľ mi pred nosom nezavreli dvere. Oproti boli dverám boli stoličky. Sadla som si na ne ale dlho mi to nevydržalo bola som taká nervózna, nemohla som obsedieť na mieste. Keď
sa nad tým tak zamýšľam mama mi vždy hovorila že ja nikdy nikde neobsedím viac ako 10 minút a teraz to nebolo inak. Chodila som sprava doľava. Nervózne som poklepkávala nohou. „ Och Katie!“ zvolal za mnou ženský hlas a ja som sa otočila. Predo mnou stála Lisy. „ Ako jej je ?“ objala ma „ Neviem ešte odtiaľ nevyšli. Lisy, tak sa bojím. Teraz to je už o niečom inom to som si istá.“ Zaborila som si tvár do jej pleca a začala plakať, slzy sa nedali ustrážiť. „Čššš.. no tak , moja , neboj sa všetko bude v poriadku. Uvidíš lekári to nejako vymyslia.“ Hladila ma po chrbte. „Poď sadnime si.“ Ukázala na stoličky a my sme si sadli. „ Si tu sama?“ opýtala som sa jej. „Áno, Jack odmietol ísť. A Emu som nechala doma. Ju to vôbec netrápi ,veď vieš.“ Povedala a objala ma okolo pliec. Áno , Ema ma všetko ukradnuté. Okrem One Direction, tí sú jej Bohovia. Pri spomienke na nich som si vytiahla mobil a na displeji mi svietil jeden zmeškaný hovor a jedna sms-ka. Neprijatý hovor Harry a sms-ka tiež. Rýchlo som roztrasenými rukami pozrela čo mi píše.

I am so sorry Katie but I forgot to tell you. Tomorrow we leave to the USA for 1 month. I'll miss you. Good night my angel. Love Harry XOXO.

Pozerala som na displej s otvorenými ústami. Ako môže na niečo také zabudnúť? To hádam nemyslí vážne. Prečo práve teraz? Teraz keď ho najviac potrebujem. Bola som zároveň sklamaná a smutná. Moje pocity boli také zmiešané že som sa v nich ani nevyznala. Zrazu som pocítila ako mi po líci tečie slza. NIE! Dosť už bolo sĺz. Musím byť silná. Musím byť silná pre Sofi. Nemôže ma vidieť ako sa strácam vo vlastnej temnote. Utrela som si slzu a do mobilu rýchlo naťukala že aj on mne a keď sa vráti tak sa stretneme. Chcela som aby som aspoň na chvíľu naň ho nemyslela. V tom mi pomohol aj doktor ktorý práve vyšiel z dverí v ktorých bola Sofi. „Dobrý večer.“ Povedal a mi sme sa postavili. „ Čo sa deje? Ako je Sofi? Môžem ísť za ňou a kedy ju pustíte?“ sypala som naň ho moje otázky. „ Pomaly prosím. Hneď vám na všetky otázky odpoviem a oboznámim vás s momentálnou situáciou. Poďte za mnou.“ Bol veľmi milí. Otvoril nám dvere do jeho kancelárie a my sme si sadli na mäkké kožené stoličky oproti jeho stolu za ktorým sedel. „Takže ešte raz. Volám sa pán Schmit. Ale myslím že my sa už poznáme.“ Žmurkol na mňa a ja som sa na neho jemne usmiala. „ Ale teraz k veci.“ Povedal vážne a ja som chytila ruku Lisy. „ Stav Sofi sa zhoršuje. Leukémie sa rozšírila. Musíme začať s chemoterapiou. Ale najskôr by sme skúsili vymeniť kostnú dreň.“ „Kto môže byť darcom?“ opýtala sa Lisy. „Jedine vy, Katie.“ Pozrel na mňa , silnejšie som chytila ruku Lisy a ďalej pozerala do očí doktora. „ Jedine vy. Nikto iní neprichádza do úvahy. Keďže nemá iného pokrvného súrodenca. A tvoja matka ,je ako viem, mŕtva a všeobecne rodičia nemôžu byť darcovia. Poväčšine telo dieťaťa neprijme kostnú dreň.“ Dopovedal a pritom mi stále pozeral do očí. Vedela som že tu sme už skončili. „ Si plnoletá? Lebo ak áno môžeš sa rozhodnúť či jej daruješ svoju dreň alebo nie. Ale v opačnom prípade rozhodujú rodičia.“ Pozrel sa na mňa veľa významným pohľadom. „Som jej jediný darca. A to už neskryjeme ani keby sme chceli. Nie, nie som plnoletá. Ale idem do toho. Chcem jej darovať svoju kostnú dreň. Je to moja jediná sestra. Chcem aby to Lisy podpísala hneď teraz.“ Povedala som rozhodne. Lisy na mňa ohromene pozrela. „ Je nejaké iné riziko aj pre Katie?“ opýtala sa tichým hlasom. „Nie, pre Katie nie je. Ale môže sa stať ,že Sofiine telo neprijme Katienu kostnú dreň a tak budeme MUSIEŤ začať s chemoterapiou a dúfať že nebude neskoro.“ Zdôraznil slovo musieť a nám doplo, že to nebude len tak pre nič za nič. „ Kedy...kedy môžem podpísať ten papier?“ opýtala sa ho Lisy. „Aj hneď teraz. Potom vezmeme Katie vzorku krvi. A zistíme či sa zhoduje s Sofiinou a ak áno necháme si ťa tu aspoň na týždeň budeš odpočívať , budeme skúmať či ju prijme a urobíme zopár testov a tak o dve –tri týždne bude operácia.“ Musím zostať v nemocnici? Je to nevyhnutné?“ opýtala som sa ho. Nechcela som tu zostať. „Obávam sa , že áno Katie. Vyšetrenie potrvá týždeň ,tak operácia a potom sa musíš ešte zotaviť.“ Milo mi odpovedal. „ A ako dlho tu bude Sofi?“ opýtala som sa ho „ No.. takže ak by sme ti testy robili hneď zajtra tak ako ty, možno dlhšie. Keď chcete môžete sa za ňou ísť pozrieť. Jej stav sme stabilizovali. Je v umelom spánku.“ Pozrel sa na nás a my sme len nemo prikývli. Vyšli sme z kancelárii a išli sme opäť tou chodbou ktorou tam až sme zastavili pred jej dverami. Rukou jemne naznačil aby sme vošli. Pootvorila som modré dvere a tam som uvidela jej malé telíčko ležať na posteli s kopu hadičkami. Takto si ju jedine pamätám keď jej diagnozovali leukémiu. Pred štyrmi rokmi. Pred štrmi rokmi sme tu takto stáli s mamou a pozerali sa na jej nehybné telo. Štyri roky ubehli ako voda, Sofiin stav sa nezhoršoval takže sme to nemuseli riešiť, občas sme chodili na vyšetrenia a podobné veci ale to bolo len raz za mesiac takže sme to nejako veľmi nevnímali. Ale odrazu sa to zmenilo, prišiel pád a nám to zmení celí život. Podišla som bližšie k jej posteli a chytila ju za chladnú ruku. Len na malilinkú chvíľu som zavrela oči a uvidela som to čo pred rokom , počula som rinčanie auta, vreskot a nakoniec pípanie telefónu. Mala som pocit ,že všetko je ako pred tým. Opäť som cítila ostrú bolesť v hrudi ale tá tak ľahko nezmizne. Sadla som si k nej na posteľ a potichu sa pozerala do jej anjelskej tváre. Všetko sa zmení a to viem. Otočila som hlavu smerom k Lisy. Stála tam a nehybne sa na nás pozerala. Jemne pootočila hlavu smerom ku mne a ja som sa jej pozrela do očí. Nevládala som zo seba vydať ani hlások. Len som sa na ňu pozerala a v duchu som jej hovorila. Musíš to urobiť. Tak chod. Ako keby mi čítala myšlienky , nebadateľne prikývla a vyšla z dverí. Nechala nás samé dve. Opäť som sa pozrela na Sofi. „Nič sa neboj, my to spolu zvládneme. Veď sme všetko zvládli , toto je maličkosť. Opäť budeš zdravá ako ryba. A nič a nikto to nezmení. Nikto.“ Hovorila som potichučky aby som ju nezbudila aj keď sa mi to zdalo nemožné. Vyzula som si topánky a ľahla si k nej do postele. Potichu sme vedľa seba ležali. Počula som ako potichu dýcha, vnímala som ako sa jej jemne nadvihuje hrudník. „ Katie? Mali by sme už ísť. Je neskoro, doma sa o nás istotne budú báť.“ Prehovorila ku mne Lisy. Opatrne mnou potriasla. „ Neboj , aj zajtra sem prídeme. A v stredu si ťa tu už nechajú....“ potichu doplnila. Postavila som sa z postele , pobozkala Sofi na hlávku a odišli sme. Lisy má pravdu je neskoro. 

Dievčatá pridala som Vám novú kapitolu Skrytých tajomstiev :)
Ja viem, ale kým sa ja dostanem na mamim ntb tak to fakt trvá :D a len cez jej môže pridať kapitolu pretože na mojom maličkom notebooku nejde officer..:)
Prepáčte mi :)
12.kapitolu mám v zálohe, ale 13. je len na ceste takže som ju ani sama nečítala..:)
Aj tak dúfam, že sa Vám páči a Katka Vás pozdravuje ;)
*K