nedeľa 26. augusta 2012

Skryté Tajomstvá :) 6.kapitola


Prišli sme na lúku. Tráva bola po kolená , slnko svietilo a lúčne kvety nádherne rozvoniavali. Neďaleko lúky bol les. Vyšli sme do stredu lúky a sadli sme sa na trávu. Chvíľu bolo ticho a potom začal „ Čo si robila za posledné mesiace?“ opýtal sa ma. „Nič také zaujímavé a vzrušujúce ako ty. Chodila som do školy, učila sa a pracovala. Nedávno som si dala inzerát o staranie sa o deti. Práca v kaviarni mi veľa nevynáša a ak by som si chcela nájsť malý byt na prenájom z toho príšerného platu by som nevyžila.“ Smutne som sa zasmiala. „Ale najprv musím nájsť nejaký schopný byt a možno potom si nájdem aj nejakú spolubyvajúcu. A ty? Ako vám išlo turné a všetky tie veci čo patria k tomu. Šialené fanynky , nenásytní paparazzi.“ Opýtal som sa ho s úsmevom „ Bolo to v celku fajn. Fanynky šialeli , paparazzi nám vždy pchali pred tváre foťáki.“ Zasmial sa a pokračoval „ Navštívili sme krásne miesta. Neverila by si, aké je to všetko úžasne a neuveriteľné. Boli sme v Madride, Barcelone, Miláne, Ríme. A dokonca sme navštívili aj Vatikán. Úžasne miesta. Raz ťa tam vezmem a presvedčíš sa o tom sama.“ Zasmial sa ľahla som si do trávi a on to po mne zopakoval. Ruky si prekrížil za hlavu. „Porozprávaj mi o tom. Aké to je?“ poprosila som ho a on začal. Rozprával o všetkom , o koncertoch, o fanynkách a tom aké hlúposti vystrájajú na izbách ak majú trocha voľno. Bolo úžasné to počúvať. Mal úplne iný život ako ja . Ako keby bol z inej planéty. A pritom bol úplne normálny chlapec až na to , že má talent , ktorý neskrýva a ukázal ho celému svetu. Ticho sme hľadeli do slnka „ Neľutuješ to?“ prerušila som ticho „Občas som mal také chvíľky a rozmýšľal som nad tým , či to bolo vlastne správne. Ale potom som si uvedomil, že keby som to neurobil nestretol by som skvelých ľudí, nespieval by som , proste nebol by som šťastný. Nie neľutujem , že som išiel do x-factoru.“ Pozrel sa na mňa a jemne sa usmial „A ty Katie? Si spokojná so svojim životom ?Žiješ ho tak ako chceš?“ opýtal sa ma. Trefa do čierneho. Som spokojná ako žijem? Položila som si otázku. „ Harry...ja neviem, Je to veľmi zložité.“ pozrela som sa naň ho a keď som zbadala jeho zelenomodré oči ,ktoré boli plné pokoja , šťastia a úprimnosti mala som mu chuť všetko povedať a prečo aj nie?

HARRY
Zaviedla ma na veľkú lúku. Bola ako z rozprávky , na kvety sadali motýle a včely. Usadili sme sa uprostred lúky, chvíľu bolo ticho tak som sa rozhodol , že preruším. Chcem si ju užiť , pokiaľ mi znova neutečie. „ Čo si robila za posledné mesiace?“ opýtal som sa jej a čakal na jej odpoveď „Nič také zaujímavé a vzrušujúce ako ty. Chodila som do školy, učila sa a pracovala. Nedávno som si dala inzerát o staranie o deti. Práca v kaviarni mi veľa nevynáša a ak by som si chcela nájsť malý byt na prenájom z toho príšerného platu by som nevyžila.“ Smutne sa zasmiala. Akoby ju niečo trápilo chcela som sa jej na to opýtať ale bál som sa , že ju znova vystraším tak som radšej čušal. „Ale najprv musím nájsť nejaký schopný byt a možno potom si nájdem aj nejakú spolubyvajúcu. A ty? Ako vám išlo turné a všetky tie veci čo patria k tomu. Šialené fanynky , nenásytní paparazzi.“ Opýtala sa ma a pritom sa jej trošku zdvihli kútiky úst. Vyrozprával som jej všetko a sľúbil som jej , že ju tam raz vezmem a ukážem jej všetky tie rozprávkové miesta. Požiadala ma aby som jej to všetko vyrozprával. Snažil som sa jej to všetko presne opísať ale tie pocity ,ktoré mám , keď vidím všetky tie jačúce, skáčuce a plačúce fanynky sa nedajú tak ľahko opísať , keď viem , že všetky tie baby tam prišli iba kvôli mne aby ma aspoň raz mohli zazrieť očkom. Je to neuveriteľný pocit. Ticho sme hľadeli do slnka .„ Neľutuješ to?“ prerušila ticho musel som sa nad tým trocha zamyslieť ale nakoniec som povedal „Občas som mal také chvíľky a rozmýšľal som nad tým , či to bolo vlastne správne. Ale potom som si uvedomil, že keby som to neurobil nestretol by som skvelých ľudí, nespieval by som , proste nebol by som šťastný. Nie neľutujem , že som išiel do x-factoru.“ Pozrel som sa na ňu a jemne som sa usmial „A ty Katie? Si spokojná so svojim životom ?Žiješ ho tak ako chceš?“ opýtal som sa jej. Nachvíľu zaváhala, rozmýšľala a tak povedala „ Harry...ja neviem, Je to veľmi zložité.“ pozrela sa na mňa tými jej obrovskými sýto modrými očami , mala v nich toľko bolesti, utrpenia, smútku až sa mi chcelo plakať. Čo predo mnou skrýva? Prečo mi to nechce odhaliť? Jemne som jej chytil ruku a ona mi to dovolila, chcel som ju posmeliť ,tak som ju jemne stlačil a povedal „ Povedz mi to ... uvidíš ,uľaví sa ti.“ Usmial som sa na ňu „Harry ja... ja proste nemôžem, nechcem o teba prísť, nechcem sa znova popáliť.“ Pokrútila hlavou „Bude to veľmi bolieť ak sa dozvieš pravdu. Mňa aj teba. Ver mi nechceš to počuť.“ Povedala potichu a z oka jej vypadla slza. Ona si myslí, že by som ju opustil preto , čo sa jej stalo. Nikdy! Budem pri nej stáť aj keby mali z neba padať kamene. Chrbtom ruky som jej zotrel slzu. „ Neboj ja ťa neopustím. Nemusíš sa báť ,ja... nedovolím nikomu aby ti ublížil.“ Povedal som jej a zastrčil neposlušný ryšaví prameň jej vlasov za ucho. Plakala, prečo? Zas som niečo povedal zlé? Niekto jej vari ubližuje? „Už len to , že tu teraz.... sedím s tebou...je veľmi zlé.“ Povedala potichu a trocha nadvihla kútiky úst ale jej oči sa vôbec nesmiali. „Prečo?“ opýtal som sa jej ale ona ako keby ma ani nevnímala. Hľadela nemo do oblohy so slzami v očiach a usmievala sa na mráčiky ktoré nad nami lietali. „ Prečo?“ opýtal som sa znova no ona nič. „ Katie , prečo?“ jemne som s ňou zatriasol. Vtedy sa strhla, posadila sa a zadívala sa na mňa , rukami ma pevne objala a ja som jej objatie opätoval. Opatrne som sa odtiahol a spýtal sa „Povieš mi tvoj príbeh?“ ona ticho prikývla a posadila sa do tureckého sedu. Začala rozprávať „Keď som mala deväť, žili sme s rodičmi v jednej malej krajine menom Slovensko. Veľa si z nej nepamätám ale z fotiek čo mám a z rozprávania mojej mami viem , že je to krásna krajina. Hory, lesy, lúky. Raz sme si ako rodina sadli za stôl a mamka začala , rozprávala veľmi dlho , veľa z toho som nepochopila ale nakoniec mi povedali , že sa rozvádzajú. Nechápala som prečo, veď sme šťastná rodina! Doteraz mám ten obraz v očiach ako všetci traja sedíme za kuchynským stolom.“ Jemne sa striasla a pokračovala. „Zozačiatku som nechápala o čo tam vlastne ide ale potom ako od nás otec odišiel som to pochopila. Preplakala som niekoľko noci. Ešte asi pol roka sme bývali na Slovensku ale potom mi mamka oznámila , že sa iba my dve sťahujeme tu do Londýna. Nevedela som či sa mám z toho tešiť alebo plakať. Musela som opustiť všetky svoje kamarátky ,ale vedela som ,že tu nájdem nové. Tak sme sa koncom školského roka presťahovali sem aby som si zvykla na nové prostredie a naučila sa trocha po anglicky s mamou sme doma hovorili po slovensky ale po čase sme začali hovoriť po anglicky aby som to nemala v škole ťažké. Škola nebola až taká zlá. Hneď v prví deň som si našla kamarátku. Volala sa Meggie. Veľmi milé dievča boli sme nerozlučné kamarátky. O pol roka mi mama oznámila , že ma priateľa a príde k nám na večeru. Keď som ho videla sánky mi klesla , nemohla som tomu uveriť. Predo mnou stál takmer dvoj metrový chlap, vtedy sa mi videl taký veľký , keďže môj otec bol taký vysoký ako moja mama. Mama mi ho predstavila ako Jacka. Bol strašne strašidelný, keď ma išiel objať , ukryla som sa mu pod stôl v obývačke. Nemohli ma odtiaľ dostať.“ zasmiala sa pri tej spomienke. „Po čase sa k nám nasťahoval a potom mi mama povedala , že sa budú brať. Celkom som sa tešila , že bude svadba , lebo som mala byť družička a mala som mať krásne ružové šaty. Vtedy som mala mať dvanásť. Tesne po svadbe mi oznámili , že budem mať súrodenca , každý večer som sa modlila aby to bola sestrička a moje modlitby sa vyslyšali. Narodila sa mi malá sestrička a volala sa Sofi. Každý deň som ju kočíkovala. Ale mama sa potom musela vrátiť do práce a strašne veľa cestovala , väčšinou brala so sebou aj malú Sofi a ja som zostala sama doma s Jackom. Vždy som chcela ísť s ňou lebo som sa ho strašne bála a to som mala štrnásť. Ten chlap mi naháňal hrôzu!“ chytila ma studenou rukou a vedel som , že teraz príde to najhoršie. Pozrela sa na mňa svojimi úžasnými očami , v ktorých mala strašne veľa strachu. „Katie, už ďalej nemusíš ak nechceš. Nebudem ťa trápiť.“ Nechcel som aby sa zbytočne trápila ak nemusí o tom rozprávať. Záporne pokrútila hlavou a povedala „ Nie, keď už som začala, tak ti to aj dorozprávam. Ako som povedala mala som štrnásť a mama vtedy odišla so Sofi do Nemecka. Ostala som sama doma s Jackom. Ráno som ako vždy vstala do školy a poprosila som ho aby ma odviezol do školy no on sa iba zasmial a povedal „Choď pešo!“ zostala som tam stáť ako priklincovaná. Školu som mala z domu pol hodinu autom a metrom to trvalo približne trištvrte. Tak som sa mu povedala , že mama ma vždy vozí do školy a on mi povedal že mu nebudem papuľovať a strelil mi facku. Zlomilo ma to až na zem , nechápala som prečo to urobil, veď som sa mu iba povedala , že mama vozí do školy. V očiach som mala slzy a vedela som , že toto nikam nevedie. Schmatla som svoju tašku a nasadla do metra. Do školy som prišla neskoro a ešte aj s modrinou pod okom. Učiteľka sa ma spýtala čo sa mi stalo a ja som jej povedala , že som sa udrela o okraj stola. Nechcela som aby sa to niekto dozvedel myslela som si , že sa to už nikdy viac nestane. Nepovedala som to ani mame. Ja hlúpa som si namýšľala , že sa ma už nikdy viac nedotkne. Ale opak je pravdou. Keď som prišla domov už bol doma a sedel pred telkou a napchával sa chipsami a pivom. Išla som do svojej izby a začala som sa učiť keď som počula ako na mňa kričí aby som prišla dole. Poslúchla som ho a prišla som . Povedal , že mu mám ísť kúpiť pivo. Ja som naň ho vyvalila oči ,že to čo odo mňa žiada a povedala som mu , že mne pivo nepredajú. A otočila som sa na odchod. On ma však chytil za ruku a otočil si ma ku sebe a zasyčal nech sa mu neukazujem na oči pokiaľ nezoženiem pivo. Chodila som po meste a skúšala kde mi predajú pivo. Podarilo sa mi to asi až na štvrtý alebo piaty pokus. Na ďalší deň sa zopakovalo to isté. Ale to som už nevydržala a s plačom som volala mamke a povedala som jej čo sa stalo a ona, že to vyrieši. Verila som jej. Sadla som si za stôl a pokračovala som v učení. O chvíľu som počula ako vychádza hore schodmi , prudko otvoril dvere a začal po mne vrieskať ako šalený , že prečo som to povedala , keď som sa postavila , že mu to idem vysvetliť schytil ma a hodil ma na zem ja som si buchla hlavu o roh postele. A to akoby mu nestačilo silno do mňa kopol. V hlave som pocítila strašnú bolesť. Chytila som sa na miesto kde ma to najviac bolelo a zacítila som tam niečo teplé a lepkavé. Na mieste kde ma kopol mi ostala veľká modrina. Jednou rukou ma postavila a povedal , že ak sa to niekto dozvie tak to bude ešte horšie.“ Keď to rozprávala celá sa triasla , jemne som ju objal. Prežíval som to s ňou. Ona moje objatie prijala a hovorila ďalej. „Stále to pokračovalo keď mama odišla. Jedného dňa som sa s tým zverila Meggie , dôverovala som jej a dúfala som , že to nikomu nepovie. Ale na druhý deň som prišla do školy a nik sa so mnou nerozprával a tak je to aj do teraz. Maggie sa na mňa zvysoka vykašľala a viac sme sa spolu nerozprávali. Začali prázdniny a my sme šli ako rodina na dovolenku mala som pätnásť a na svoj vek ako povedala mama som už bola vyspelá. Na dovolenku sme išli do Grécka. Keď som sa vyzliekla do plaviek nemohol zo mňa spustiť oči. S mamou sme sa na tom strašne smiali a robili sme si z neho srandu , že sa do mňa zaľúbil no on nás iba odbil. Keď sme sa vrátili Sofi prišlo strašne zle. Išli sme s ňou do nemocnice a oni si ju tam nechali na pozorovanie. Na druhý deň sme ta prišli a povedali nám , že ma leukémiu. S mamou sme zostali stáť akokeby nás obliali horúcou vodou. Nechcelo sa mi tomu veriť. Mama tomu nechápala rovnako ako ja. Veď má iba tri roky. Ako je to možné? A je to vôbec možné?“ z očí sa jej valili veľké slzy ako hrášky. Oprela sa o moje ľavé rameno a ja som ju jemne hladil po chrbte. Taká mladá a tak veľa toho zažila! Bol som zhorzený z Jacka je vôbec možné , že existuje taký človek. Ako jej môže ubližovať veď nevidí aká je krehká. Teraz už chápem , prečo mám taký pocit ,že ju musím ochraňovať, veď teraz nemá žiadneho priateľa. A to bolo čo za hlupákov , že ju opustili  vtedy keď to najviac potrebovala? Ja ju nikdy neopustím... teda už o štyri dni odchádzame a ja ju tu budem musieť nechať samu. Zhrozil som sa pri tej myšlienke. Nie , teraz je tu so mnou a ja si to chcem užiť naplno.


Dievčence máte tu ďaľšiu časť ST :)
Ja..je mi veľmi ľúto, že som Vám nepridala ďaľšiu časť Dance to Love, ale proste nejako nestíham..raz spí kamoška u mňa, raz ja u nej a nestíham nič písať..
Ešte k tomu dnes odchádzam na wellness pobyt takže napíšem tak akurát neviem..podľa toho kedy ma pošlú spať..ak to bude príliš skoro pokúsim sa niečo napísať oká?! :) 
Dúfam, že sa na mňa nehneváte, bola by som veľmi nerada, ale začítajte sa aspoň do tohto :)
Ľúbime Vás :)
*K



6 komentárov:

  1. konečne som dočítala celé a je to úplne MEGA :)...veľmi sa mi to páči :*...napíš novú prosím ťa čím skôr ;)..
    *Veroo*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nadherna ako vzdy :DDD dufam ze das cim skor tuto ale aj DTL :)

    OdpovedaťOdstrániť