sobota 23. júna 2012

God has a plan... (by Janii)

ďalšia jednodielovka z mojej tvorby :) dúfam, že sa vám bude páčiť venujem ju všetkým vám :) je možno trošku odlišná ako tie, ktoré ste už čítali, ale prosím neodsúďte ju hneď :) pre lepšiiu atmosféru si môžete pustiť toto..Vaša Janii...a prosím tam dole koment :)





Sedím tu, pri nemocničnej posteli, vedľa mňa v kresle spí schúlená, naša dva a pol ročná dcérka Lily. V ruke držím zatiaľ nehybnú ručičku mojej spiacej manželky Amandy. Manželka. Toto slovo už vo mne dnes, presné štyri roky evokuje ten najšťastnejší deň v mojom živote.  S Amandou sme sa spoznali pred 8 rokmi, keď prišla na našu autogramiádu. Nebola našou fanúšičkou, tou bola jej sestra Christy, ale ona mala len 12 rokov a na rozdiel od nej, jej 20 ročná sestra sa aj napriek zákazu rodičov vytratila na pár hodín z domu. Jeden pohľad mi stačil na to, aby som vedel, že ona je tá, s ktorou budem po zvyšok života. Jej však nestačili ani tri rande a až na tom štvrtom mi dovolila ju pobozkať. Neberte to tak, že som nechcel aj skôr, ale Amanda je zo silnej kresťanskej rodiny a inú ako Božiu lásku doposiaľ nepoznala. Jej rodičia preto prísne zakazovali jej sestre, aby nás zbožňovala. Amanda v Boha nie len verí, ona s ním aj žije.

Chodili sme spolu tri a pol roka, kým som ju požiadal o ruku. Nemal som nad čím rozmýšľať, miloval som ju rovnako ako aj teraz. Vlastne teraz ju milujem ešte viac. Asi si domyslíte, že jej rodičia ma vôbec neschválili. Mysleli si, že Amandu beriem len ako zábavu, ktorá ma čo chvíľa prejde a oni chceli pre svoju dcéru veriaceho chlapca so stálym zamestnaním. Áno, fakt, že som spevák ich ešte viac odrádzal, ale ja som ich presvedčil o tom, že som dobrý chlapec pre Amandu a ľúbim ju viac ako svoj život.

Naša svadba bola malá, v kostolíku neďaleko Rugby, kde Amanda vyrastala. Moji rodičia ma k viere nikdy neviedli, bol som síce pokrstený, ale to len preto, aby ich ľudia neobhovorili. Amandiny rodičia by nikdy nezniesli fakt, že by sa ich dcéra nevydala v kostole, tak som za 2 mesiace prijal Sviatosti zmierania, prijímania a aj birmovania. Spravil by som hocičo, len aby som si Amandu mohol konečne vziať. Ľúbil som ju najviac ako sa len dá, ale ona mi to za tie štyri roky nášho chodenia nikdy nedovolila dokázať. Áno, nespali sme spolu. Bol som trpezlivý, aj sme sa za to pohádali, ale ona si stála za tým, že je to hriech, ktorý nechce spraviť a že ak ju ľúbim počkám. A ja som počkal. A viete čo? Vyplatilo sa.

Pred Amandou som mal priateľky, s ktorými som spal možno aj hneď po mesiaci chodenia, ale neľúbil som ich. S Amandou to bolo iné. Na svadobnú cestu sme išli do Španielska, chcel som ísť ďalej, ale Amanda sa bála lietania a výdavky na ďaleké cesty sa jej zdali zbytočné. Presviedčal som ju, že o peniaze nejde, ako člen skupiny One Direction som mal zarobené až- až a chcel som, len aby bola šťastná. Naša svadobná noc v Španielsku bola tou najlepšou nocou v mojom živote. Nebol to sex, bolo to milovanie. Oddali sme sa jeden druhému a spojili sme sa v jedno. Naše telá mali zrazu jednu dušu a aj keď sa vo mne búrili hormóny dlhé štyri roky bol som jemný a citlivý.

Spoločne sme sa presťahovali do Londýna. Kúpili sme si malý domček na okraji mesta a po takmer roku mi Sophia oznámila, že je tehotná. Bol som ten najšťastnejší chlap na svete. Mal som nádhernú ženu a za chvíľu príde na svet aj naše dieťa. S chalanmi sme dosť koncertovali, a tak sa o Sophiu starala jej mama. Ona mi to samozrejme vyčítala, že som jej muž, mám stáť pri nej, ale ja som si chcel ešte niečo užiť s chalanmi, pretože to bolo naše posledné turné. Po ňom sme sa skupinu rozhodli zrušiť, každý už mal svoju rodinu a dráha ako sólo speváka sa každému javila ako najlepšia cesta. Niall si vzal dievča menom Mimi, majú spolu chlapčeka Lucasa, Harry si vzal dlhoročný priateľku Claudiu a vychovávajú spoločnú dcérku Darcy , Liam ostal s Dan a dvojičky Megan a Robbie sú tie najšťastnejšie deti na svete. Zayn je zasnúbený s modelkou Emou, ktorá je tehotná a už teraz si nevedia vybrať meno.

Nám sa po takmer 9 mesiacov narodil malý ružový uzlík menom Lily. Bola tým najkrajším a najdokonalejším stvorením už od narodenia. Pri pôrode som bol, teda bol ako bol. Odpadol som ako doktor povedal vidím hlavičku. Chalani si z toho robia srandu ešte teraz, ale veď počkaj Zayn, aký budeš ty macher. Všetko bolo dokonalé. Mal som rodinu, priateľov, ako sólo spevák som už vydal album, za ktorý som dostal aj pár cien. Áno, bolo to dokonalé..

Jedno ráno, keď naša maličká mala už niečo vyše dvoch rokov som Amandu našiel ako bezvládne leží v kuchyni na dlážke. Strašne som sa zľakol. Okamžite som zavolal záchranku a moju manželku som sa snažil prebrať. Žiaľ nepodarilo sa mi to. Skončila v nemocnici, kde ostala týždeň. Lekári nevedeli prísť  na dôvod, prečo odpadla a tak nás po týždni pustili domov. Na Amandu som dával pozor vo dne v noci, nemohol som dopustiť, aby sa niečo také zopakovalo. Po dvoch týždňov od návratu z nemocnice mi volal pán doktor, ktorý mal Amandu vtedy na starosti. Nechcel mi povedať nič cez telefón, zavolal si nás preto do kancelárie. So strachom v očiach sme sa usadili do malých kresielok. Verdikt znel jasne RAKOVINA. Bolo to to najhoršie slovo na svete. Rakovina? Veď je mladá, máme dieťa, nikomu nikdy nič nespravila. Jedine tieto slová mi vírila v hlave, kým nám lekár vysvetľoval možnosti liečby. Chcel som byť Amande oporou, ona bola tá, ktorá má zápasiť s tou hroznou chorobou, ale strašne som sa bál. Bol som v šoku, viem, bol som sebec, ale strach ma pohltil. Vyšli sme z kancelárie a okamžite som ju objal. Myslel som, že sa rozplače, ale ona len s pokojom v hlase a možno aj s jemným úsmevom povedala. „Boh má plán.“ zobrala ma za ruku a spoločne sme išli domov.

Lekári nastolili tvrdú liečbu, chemoterapiu a moja nádherná manželka, ktorá bola vždy plná života a elánu mi každým  dňom priam chradla pred očami. Schudla, už pred tým bledá pokožka bola teraz ako ľad a nevládala chodiť. Svoju dcérku už neudržala ani na rukách, ale všetko brala s úsmevom. Dnes sme v nemocnici už presných päť mesiacov a jej stav sa vôbec nezlepšil, naopak zhoršil. Lekárov som už ani nepočúval, mleli len o tom, koľko dní jej ostáva. Dokonca skončili aj s chemoterapiou, že vraj je to zbytočné. Chodil som s Amandou po rôznych špecialistoch, nechcel som sa vzdať, mal som dosť peňazí, ale všade tá istá pesnička. Vysoké štádium, je príliš slabá a bla bla. Žil som svoj sen, teraz žijem svoju nočnú moru. Moja manželka mi umiera pred očami a ja nemôžem nič spraviť. Ten Boh, ktorého miluje viac ako svoj život si ju berie. Berie, a mňa sa nespýta či ju pustím. Z rozmýšľania ma vytrhol jej pohyb rukou, pomaly sa prebúdza..

„Lou.“ jemný hlások na mňa pôsobil ako liek.

„Zlatko, spi, je ešte noc..“ pohladil som ju po ľadovom líci.

„Nie, mne sa už nechce spať.“ usmiala sa. „Pomôžeš mi sadnúť si?“ slabými rúčkami sa snažila pomôcť svojmu telu do sedu, ale nepodarilo sa jej to.

„Počkaj, ja to spravím.“ nastavil som opierku, chytil ju za útly pás a vytiahol do sedu.

„Ďakujem, neviem čo by som bez teba robila.“ tentoraz ma po líci pohladila ona. Nechcel som s tým znovu začať, ale nemohol som ostať ticho.

„Čo by si robila ty bezo mňa? A čo budem robiť ja, teda my bez teba?“ ukázal som na našu, ešte stále spiacu princeznú.

„Lou, prosím..“

„Nie, musíš bojovať, musíš.“ z očí mi padali slzy a Amanda ma hladila po vlasoch. „Nemôžeš len tak odísť, my ťa potrebujeme, ja ťa potrebujem. Si môj život bez teba zomriem. Konečne som ťa našiel, konečne som ťa mal a teraz, keď máme byť šťastní odídeš?“ hneval som sa na celý svet.

„Lou, Boh má plán.“ toto už bola zúrivosť.

„Tvoj Boh. Stále mi vravíš, že je láskavý a dobrý, ale potom prečo si ochorela? Nikdy si nič zlé nespravila, tak prečo ťa takto trestá, hmm? Prečo mi ťa chce vziať, prečo je taký krutý? Nemá právo mi ťa vziať, kto je, že si myslí, že ťa nechám len tak ísť?“ plakal som.

„Lou, Boh vidí ďalej ako my. Jeho oči sú dokonalé a nikdy nám na plecia nenaloží viac ako zvládneme uniesť. Všetko má svoj dôvod, len my ho ešte teraz nepoznáme.“ stále si ho bude obhajovať, aj na smrteľnej posteli?

„Dôvod? Aký má dôvod vziať manželku a matku zároveň? Ja ťa potrebujem, potrebujem..“ jej ruku som si privinul na hruď. „Cítiš? Ak odídeš moje srdce pôjde s tebou, už nikdy nebude biť.“ prešiel som s rukou na pery „a tieto pery sa už nikdy neusmejú, nikdy ťa nebudú môcť pobozkať a..“ chcel som pokračovať, ale Amanda sa z posledných síl nahla a pobozkala ma. Bol to slaný bozk, pretože moje slzy mu dali trpký nádych skutočnosti.

„Louis, nikdy neprestaň veriť, prosím nikdy. Nevieš čo sa stane zajtra.“

„Čo sa stane zajtra? Nič! Budeš ešte slabšia a on si ťa za chvíľu zoberie celú. Vždy hovoríš, že on je láska, ale aká je láska ak mi zoberie teba? Amanda si môj život, bez teba ten môj nemá zmysel.“

„Lou nehovor tak, Lily ťa potrebuje a ja bude na vás dávať z hora pozor.“ ešte raz ma pohladila po líci a skôr ako by som jej na to niečo povedal alebo pomohol ľahnúť si, zaspala aj v sede. Dlho som sa na ňu pozeral, ale moje oči boli unavené. Spadol som do ríše snov.


Ráno som sa prebudil a ako každé iné ráno za posledných päť mesiacov som sa najprv pozrel na Amandu, ale počkaj..kde je? Trhlo so mnou. Lily ešte stále spala, ale kde je Amanda? Hádam sa len nič..nie Lou, choď ju pohľadať. Vravelo mi moje vnútro. Vybehol som na chodbu a zamieril som si to rovno za pánom doktorom Parkerom, ktorý mal Amandu v tejto nemocnici na starosti. Bez zaklopania som vtrhol do kancelárii.

„P-pán Parker, kde je Am..“ sedela pred ním v kresle. Do tváre bola ružová a usmievala sa od ucha k uchu. Telo už nebolo také bezmocné, sedela vzpriamene. Zázrak?

„Amanda, ako to?“ moje srdce jasalo.

„Je mi lepšie, Lou, naozaj lepšie.“ bez pomoci vstala a po toľkom čase sa mi hodilo do náručia. Vzal som si ju k sebe, zatočil a vystískal ako nikdy predtým.

„Pán Tomlinsom, prosím posaďte sa.“ prerušil našu spoločný chvíľku doktor Parker a rukou ukázal na stoličku pred ním. Amanda si chcel sadnúť na tú druhú, ale ja som si ju stiahol na kolená a užíval jej prítomnosť.

„Stav pani Amandy sa náhle zlepšil. Nevieme si to vysvetliť. Ešte nikdy sa nám nestalo, že človek, ktorý by bol v takom zlom stave zrazu vyzdravel.“ vyzdravel?

„Takže je už zdravá? Už nemá rakovinu? Bude žiť? Môžeme ísť domov?“ ešte tuhšie som Amandu objal a tešil som sa najviac ako to išlo.

„Ešte neviem posúdiť, či sa rakovina nevráti a zatiaľ vás na trvalo pustiť domov nechceme, ale dnes by ste sa mohli ísť aspoň niekam prejsť. Na začiatok.“ pozrel som sa na Amandu a ona sa zoširoka usmiala a prikývla.

„Ďakujem pán doktor. Naozaj ďakujem. Poď zlatko, Lily sa možno už zobudila a bude sa báť kde sme.“ ruka v ruke sme odišli, ale pre kanceláriou som Amande ešte venoval jeden vášnivý bozk. Už som sa nebál či jej mojím objatím ublížim, silno som ju chytil za boky, oprel o stenu a do bozku vložil všetko čo som držal toľký čas.

„Všetko najlepšie k nášmu včerajšiemu 4ročnému výročiu.“ ona nezabudla?

„T-ty si nezabudla?“ bol som naozaj prekvapený.

„Ako by som mohla. Boli to tie najkrajšie 4 roky môjho života. Každým dňom ťa ľúbim viac a viac.“ mal som chuť pomilovať ju hneď tam. Neberte ma ako nadržanca, ale chýbala mi aj fyzicky. Spoločne sme išli do izby, kde sa nám okolo krku hodila hneď naša dcérka.

„Mami, mami, ul sa buldeme spolu hlať?“ bľabotala tou svojou detskou rečou. Amadna si ju pritisla na prsia a spoločne, všetci traja, ako naozajstná rodina sme si ľahli na posteľ.

„No nebudeme tu predsa takto ležať celý deň! Ja som sa naležala až – až.“ povedala po chvíli.

„Poďme niekam.“

„A kam by si chcela ísť?“ poznal som odpovedať. Kostol.

„Chcela by som sa pozrieť na pláž a potom zájsť do kostola.“ nevravel som?

„Zlatko, ale je len marec, na pláži bude chladno.“ nemôžem predsa dopustiť, aby ochorela. Nie teraz.

„Neboj sa, oblečieme sa.“ prikývol som a za chvíľu sme už sedeli v aute smer pláž. Malá Lily behala po piesku a snažila sa chytiť vtáčika. My sme v spoločnom objatí sedeli na lavičke a spomínali na naše chvíle.

„Vidíš, nikdy nevieš čo ti zajtrajšok prinesie, stačí veriť.“

„Mala si pravdu. Prepáč ten včerajšok, a sľubujem, že vždy budem veriť, nech sa stane čokoľvek.“ pobozkal som ju do vlasov a spolu sme sledovali šíre more a našu princeznú.

Po pár hodinách sme sa pobrali do kostola. Amanda by tam vedela stráviť aj celý deň. Pomodlili sme sa spolu, celá rodina a ja som vrúcne ďakoval za dnešok. Boh má plán. Tieto slová som si opakoval.
Bol už skoro večer, ale nechceli sme sa vrátiť do nemocnice, chceli sme byť ešte spolu. Navštívili sme Amandinu mamu, ktorá takmer skolabovala, rovnako som volal aj chalanom. Cestou späť sme sa zastavili u Liama a keďže mali cestu do Nando´s požiadali sme ho, aby vzal aj Lily. Nenamietal ani sekundu, povedal že potom ju dovezie priamo do nemocnie. Amanda chcela ísť strašne domov, tak som ju tam zobral. Zamierila si to rovno do spálne, kde sa prezliekla, vlastne chcela sa prezliecť, pretože ako náhle si dala dole tričko bol som pri nej a pomohol aj s ostatkom oblečenia. Milovali sme sa s takou láskou ako vtedy, prvýkrát v Španielsku. Užívali sme si každú sekundu, každý jeden pohyb našich tiel a v momente, keď sme sa spojili v jedno telo a v jednu dušu sme zabudli na všetky problémy. Boli sme len my dvaja. Len ja a ona. Naša láska dostala voľnosť.

Okolo 7 sme sa pobrali naspäť do nemocnice. O pár minút ako sme sa už túlili spolu v tej nepohodlnej nemocničnej posteli k nám dorazil Liam, Dan ich dvojičky a samozrejme naša Lily. Strávili sme spolu takmer hodinu a potom sa pobrali na odchod. Lily sa usalašila vo svojom kresle a po nezdravej večeri bola tvrdá za pár minút.

„Ľúbim ťa.“ pošepol som jej.

„Lou, ľúbim ťa.“ pobozkala ma.

„Boh má plán.“ povedal som a privinul si ju k sebe. Posteľ bola príliš malá, aby sme sa na nej vyspali obaja, počkal som kým Amanda zaspala a posadil sa k nej na stoličku. Nikdy nevieš čo ti zajtrajšok prinesie. Boli moje posledné myšlienky dňa.


Ráno som sa zobudil až veľmi šťastný, môj pohľad skĺzol na moju manželku, ktorá ležala bez hybne a prístroj ktorý ukazoval jej srdcovú činnosť bol vypnutý. Vedľa mňa stál lekár a so slzami v očiach mi na plece položil svoju ruku.
„Je mi to ľúto..“ môj život sa zrútil.

O štyri roky neskôr
„Lily, zlatko, poď už dole. To písanie dopíšeme potom, mamička nás už čaká.“ kričal som na moju dcérku, ktorá si na poschodí, vo svojej izbe písala domáce úlohy. Chodí do prvej triedy a je to moja radosť. Obliekla si bundičku, na hlavu som jej dal čiapku, chytil za tú malú rúčku a spoločne sme kráčali za mamičkou. Otvoril som už zhrdzavenú bráničku na cintoríne a studený vietor mi ešte stihol rozfúknuť jemné vlasy. Dve odbočky v pravo, jedna v ľavo a sme tu. Cestu som vedel už naspamäť. Sadol som si na lavičku a zrak uprel na náhrobný kameň.

Amanda Tomlinson
1985-2013
Just Believe!
We will always love you!

„Chýbaš mi zlatko, chýbaš mi každým dňom viac a viac, potrebujem ťa. Ľúbim ťa, ale neboj nikdy neprestanem veriť. Nikdy!“ vravel som svojej manželke. O chvíľu bola pri mne aj Lily, ktorá zatiaľ išla vyhodiť staré kvietky do kontajnera.

„Ocí?“ sadla si na moje kolená.

„Áno, princezná?“

„A mamička nás vidí?“ prehrabol som jej jemné vlásky a pohľad upriamil na oblohu.

„Áno, zlatko, mamička nás vidí.“ z oka mi vypadla slza. Bola to slza všetkej bolesti ale hlavne lásky, tej nekonečnej lásky k mojej Amande. Ale aj tak viem, že Boh má s nami plán...


11 komentárov:

  1. Až príliš krásné a smutné :') A k tomu ta pieseň..:)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nika Babicová29. júna 2012, 19:39

    Gratulujem.....rozplakala si ma ='( nádherné je to ja nemám slov :-*

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tý jo..brečim tu jak želva..to je tak dojemný, bože!! Už jenom veselý povídky prosím :) Jinak je to úplně nádherný :*

    OdpovedaťOdstrániť
  4. neprestavam plakat prekrasne nemam slov

    OdpovedaťOdstrániť
  5. to bolo krááse,,,strašne smutné ale krásne...slzy sa mi tisnú do očí...och niečo úžasné, bravúúrne napííísané...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. vies ako si ma rozplakala :-/ krasne.. :-)

    OdpovedaťOdstrániť