sobota 23. júna 2012

England, London, Love 7th

pašovia moji, chcela som túto časť pridať už včera, mám ich totižto pár napísaných dopredu, ale priznám sa spýtala som sa, že načo? naozaj to niekto číta? STRAŠNE sa teším za každý jeden koment, ale návštevnosť blogu je natoľko vysoká, že moja a samozrejme aj *K poviedka by mohla mať viac ohlasov, napísať koment vám zaberie pol minúty, možno aj menej, ale nám adminkám to spôsobí nekonečnú radosť, tak tu je 7. časť mojej poviedky a ak mi nenapíšete čo si o nej myslíte, samozrejme beriem aj kritiku, ôsmu časť, ako aj ostatné budú mať len VIP ľudia :) ale nevyhrážam sa :D a rovnako aj jednodielovka, vôbec ste sa nevyjadrili, či sa vám jednodielovku ako také páčia, teda ak to niekto číta a číta??? :)
Hope u like it!!

Sophia
Celú noc som sa len a len prehadzovala. Neviem, asi bol spln alebo niečo také. Nevedela som sa už dočkať, kedy bude 6 hodín a ja sa už bez nejakých Nicoliných prekvapujúcich pohľadov budem môcť spokojne prechádzať po byte a chystať sa do práce. Nicol, na rozdiel odo mňa spala ako zabitá. Ani sa nepohla. Jej ruka sa diplomaticky držala na mojom pleci a ako náhle som sa čo i len o centimeter pohla schytala som jednu medzi zuby. Jej to bolo samozrejme jedno, mala v sebe dosť percent alkoholu, že by pokojne mohla spať aj na skládke odpadu a bola by v pohode.  Fakt skvelá noc.
Konečne som sa dočkala. Bolo presne 6 hodín, keď som aj na vzdory veľmi častých buchnátov a viet typu „čo robíš? spííí“ od Nicol, vstala z postele a prvé moje sobotňajšie kroky viedli, ako každé ráno, samozrejme do kúpeľne (spraviť zo seba človeka). Umyla som si zuby, opláchla tvár a hodnú chvíľu len tak pozerala na svoj odraz v zrkadle. Poznáte to, jedna grimasa, druhá ešte lepšia, veď predsa treba rozhýbať  svaly aj na tvári.
„Sophiiii!!“ ách, anjelik sa už ako počujem zobudil. „Kde máš vodu, fuj je mi zle akoby som stiahla celý Fernet sama.“ vážne??nevrav! a kto iný.
„Pod drezom máš minerálku, ktorá je myslím na tvoj terajší stav najvhodnejšia.“ flegmaticky som odpovedala a už som počula len búchanie a tiché nadávky v mini kuchyni. Spravila som si vysoký drdol, trošku maskary, trošku make  up a kúpeľňa je v cajku.
„Tak čo, už je ti lepšie?“ spýtala som sa najlepšej kamarátky, ktorá smutne sedela za kuchynským stolom a v ruke zvierala štuplík od minerálky.
„Vyzerám tak?“ nahodila taký svojský výraz, ktorý jasné podčiarkol ten sarkazmus v jej otázke.
„Vravím ti (e)S. JA už nikdy nebudem piť!“ vypúlila som oči. Dobre, Nicol nebola alkoholička, ale keby prestala s pitím už nadobro (čo podľa mňa isto nehrozí, lebo ju už dosť dobre poznám) priznám sa, bola by to aj istým spôsobom škoda. Zbožňujem jej náladu, zmýšľanie a celkovo JU keď je v tom svojom svete. Človek sa dokáže tak skvele zasmiať nad jej trapasmi a hlavne nad tými hláškami. Slovíčko „babe“ opakuje minimálne 5x v jednej vete , a keď má veta 7 slov viete si predstaviť ako jej každý rozumie. Horšie je to už s tým nasledovným ránom, ako dnes. Preto sa ju snažím vždy dopraviť domov, aby som ráno nemusela počúvať tie jej reči o tom, ako sa zmení. Veď dnes je tomu živý príklad.
„Teda,“ zdvihla ukazovák a tlmene si odgrgla. „aspoň obmedzím Fernet!“ Tak, a to bolo to správne predsavzatie do nového dňa. Ehm, ktovie koľko ju to vydrží. K téme 1D sme sa už nevracali, vlastne sme ani nestihli. Nicol zavolala mama, že prišla nečakane domov a chce s ňou stráviť nejaký čas.
„Á preboha, mama nesmie zistiť, že som pila. Pre ňu som ešte to poslušné dievčatko. Čo teraz?“ hysterčila.
„Nicol kľud, tu máš vypi celú minerálku, choď si opláchnuť tvár, daj si trochu make up-u a kým prídeš pešo domov budeš ako rybička. Ak si niečo všimne povedz, že sme sa dlho do noci rozprávali, čo je aj pravda, a že si len proste unavená. Veď ty už niečo vymyslíš.“ upokojila som ju. Rýchlo som na seba hodila rifle a „reštauračnú“ košieľku, kabát a keďže sa vonku zase začínalo ochladzovať poistila som sa šatkou.
O 7 sme spoločne vyrazili z môjho bytu. Každá však iným smerom.  Nicol domov s nachystaným výkladom, ak by si mama niečo všimla, a ja do práce. Začínam o pol 8 a akurát si stihnem hodiť na seba zásterku a pozdraviť Johnnyho. Som zvedavá ,čo bude dnes za deň. Pri poslednej zákrute, keď som už na druhej strane cesty videla ako Johnny píše kriedou dnešné špeciality na tabuľu stojacu pred jeho reštauráciou mi zapípal mobil. Signál, ktorý značil sms-ku. Potešila som sa, sms-ka podľa mňa vždy každého poteší, teda ak to nie je oznámenie o znížení kreditu alebo len nejaká reklama od operátora. Dúfala som, aby to nebola ani jedna z týchto možností, ale nejaká správa od určitej osoby. Možno Nialla.
„Yesterday was beautiful, can we meet today again? at our place at 4  xx N.“
Radosť! Úsmev! Ešte väčšia radosť! Ale potom som si spomenula, že dnes predsa nemôžem. Sobotu pracujem vždy do 6. Tržba v sobotu je najvyššia z celého týždňa. Do reštaurácie chodia zväčša aj celé rodinky a bez okolkov utratia hŕbu peňazí. Časté sú návštevy aj zamilovaných párikov, ktorým je vlastne jedno čo jedia alebo pijú, sú spokojní, že sú spolu a dlhé hodiny sa rozprávajú alebo si len zamilovane hľadia do očí. Aj tringelty boli v tento deň dobré, a tak som si šikovne zarobila niekoľko libier navyše.
 „Sorry, l cant, l have to work until 6  S.“  so smutným výrazom som mu odpísala, ale to som už bola v reštaurácii a mobil som si zamkla do skrinky pre zamestnancov. Tak, a môžeme  začať pracovať.
„Dobrý deň, môžem vám niečo ponúk...“
Niall  (piatok)
Túžil som ju pobozkať viac ako čokoľvek iné na tomto svete. Ten jej nádherný úsmev, zvonivý smiech, žiariace oči a bledá pokožka bola ako magnet pre moje srdce. Pomaly som sa približoval k jej jemným perám. Už som bol tak blízko, spravím to, pobozkám ju..
If you ever leave me baby, leave som...“  jej mobil prerušil chvíľu, ktorú by som z dnešného dňa považoval isto za tú najkrajšiu. Rýchlo odo mňa odskočila, s nevôľou vytiahla mobil, á ten mobil, príde mi zlaté, že včera nevedela narábať s tou mojou tehlou. Je taká zlatá, keď je nesvoja. Páči sa mi na nej všetko, úplne.
„Áno Nicol..ja viem..áno, som už doma...kedy? o pol hodinu?...dobre, bye!“ vrátila  mobil do vrecka a uprela svoje hlboké oči na mňa. Znovu som mal tú obrovskú chuť pobozkať ju, ale isto niekoho očakávala a tak som sa radšej rozlúčil.
„Ako vidím čakáš návštevu, tak ťa nebudem otravovať. Dnešok som si parádne užil, ešte raz prepáč za ten incident s fotografom, ale som rád, že aspoň vieš kto som. Dúfam, že to medzi nami nič nezmení. Tak ja idem ahoj Sophia.“  ešte som sa usmial a posledný krát zahľadel do tých očí a na ten úsmev.
Otočil som sa a išiel som domov. Ešte raz som sa obzrel, ale to už bola Sophia dnu a videl som len pomaly sa zatvárajúce dvere. Nasadil som si kapucu a aj keď po Slnku už takmer nič neostalo nasadil som si slnečné okuliare. Dnes už nechcem nič riskovať. Pobral som sa domov, chalani si už isto myslia, že ma uniesli mimozemšťania alebo niečo také. Po včerajšej hádke s Liamom, ktorý mal asi náladu len rozkazovať, prikazovať a zakazovať som so slovami „nebudeš mi rozkazovať, nie si môj otec!“ v hneve odišiel a doma som sa potom veľmi nezdržoval. Neberte to v zlom, chalanov a samozrejme Liama milujem nadovšetko. Sú mi ako bratia a najlepší kamaráti v jednom, ale aj v tej najdokonalejšej rodine sa občas nejaká hádka objaví. Ale za túto som aj vďačný. Keby sa nepohádame, nešiel by som von a nestretol lomítko nezachránil Sophiu. A to by bola naozaj veľká škoda.
„Á Niall, vďaka Bohu“ hodil sa mi do náručia Liam „tak som sa bál, toto už nikdy neurob. Je mi ľúto, že sme sa pohádali, ale za to si nemusel prísť včera ani neviem kedy a ráno si tu už tiež nebol.“ vyčítal mi a keby že nemám takú super náladu pre Sophiu, možno by som sa do neho znovu pustil. Niekto však musí tomu druhému ustúpiť a zbytočne nezačínať znovu nejakú nezhodu.
„Aj ty prepáč. Jednoducho som potreboval byť sám.“ usmial som sa, pretože až taký sám som samozrejme nebol. Sophia bola tou najlepšou spoločnosťou akú som si mohol priať.
„Haloo, Niall si tu?“ mával mi Liam pred tvárou svojou rukou. „Stalo sa niečo?“ vyzvedal.
„Jasné, že som tu, nie nič sa nestalo. Všetko je v najlepšom por..“ nedokončil som vetu, pretože sa z obývačky vyrútil Zayn a niečo mi začal bľabotať.
„Niall, ahoj bráško, konečne si tu, Harry chce hrať Nintendo, ale chýba nám jeden člen. Poď budeš hrať so mnou. Vieš Larry Stylinson 4ever. Louis si už brúsi nechty na prekonanie nášho skóre.“
„Jasné, že idem. Počkaj dám si tepláky. Hneď som pri vás. Zatiaľ povedz Louisovi a Hazzovi nech sa zbytočne netešia.“ rýchlo som povedal a už som sa chystal vybehnúť na poschodie do svojej izby, kde sa prezlečiem, ale zastavila ma Liamova ruka na mojom pleci.
„Niall, poznám ťa. Mám ťa prečítaného, viem, že sa niečo stalo. Potom sa porozprávame.“ bol neoblomný.
„Ale Liam, naozaj sa nič nedeje. Všetko je super.“
„Ticho. Zajtra sa porozprávame, a teraz sa už bež prezliecť lebo chalani budú nervózni. Hlavne Harold.“ darmo sa snažím, pozná ma ako svoju dlaň. Rýchlo som sa dotiahol do izby, natiahol na seba tepláky a bola to chvíľa a už som s chalanmi drvil hry na Wii.
Okrem Nintenda, kde nás so Zaynom samozrejme tí dvaja „experti“ nezvrhli z povestného trónu sme zahrali ešte golf a aj tenis. Voľba padla aj na Twister, kde sa k nám pridal aj Liam.
Vyčerpaný, vysmiaty a hlavne prejedený (pizza to istí) som sa okolo 11 zvalil do perín. Celý čas som myslel na Sophii, na tie oči a ..veď vy viete. Nechcel som jej už volať, možno má u seba ešte tú návštevu. Trošku žiarlim, že niekto s ňou môže stráviť viac času ako ja dnes. „Niall čo s tebou to dievča porobilo? Vari si sa len nezaľúbil?“  „A možno aj áno.“ Odpovedal som tomu zvedavci vo mne a ponoril som sa do ríše snov. Zajtra ma čaká dôležitý rozhovor s Liamom. Pfúú..

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára