sobota 23. júna 2012

England, London, Love 4th

dôučénce je tu nová časť a nezabudnite KOMENT, ani si neviete predstaviť ako ma vždy poteší, aspoň viem, že sa vám to (ne)páči,
a ja už len prajem pekné čítanie :)

Vyšla som z rohu a videla som ho, ako sa opiera o stenu tej reštaurácie zo včera. Markíza bola vytiahnutá nahor, pretože včerajší dážď s vetrom ju trochu poškodil. Otočil sa a pri pohľade na mňa sa zoširoka usmial. Prešli mnou zimomriavky a tiež som sa už asi aj mimovoľne a mimoteľne začala usmievať od ucha k uchu. Mal oblečené hnedé nohavice, opäť s nízkym klínom, biele tričko, na ktorom mal pod krkom prehodené čierne okuliare typu Wayfarer, mu tentoraz vykúkalo z červenej mikiny značky Burton, všetko zase podčiarknuté tentoraz červenými botaskami Nike, ktoré som vždy chcela, samozrejme hneď po červených Converse (áw, bol tak sexi, všetko na ňom je úžasné!!).
„Ahoj Sophia“ poďme Sophia odpovedz mu niečo, už sa prestaň na neho tak zvláštne pozerať come ooon!!
„Ahoj Niall, tak čo aký si mal deň? A kam to máme dnes namierené?  Dúfam, že ostanem vonku je nádherne.“ no trapas asi zažehnaný, aj keď to mohlo byť lepšie.
„Mám sa fajn, teraz úplne super, ale ty sa pochváľ, čo tá písomka? Psychológia nie? A áno ostaneme vonku, teda myslel som, ehm mal som v pláne že, žeby sme šli do parku, len tak by sme sa porozprávali“ bol taký zlatý, keď sa červenal a spomenul si aj na moju skúšku.
„Skúška dopadla dúfam dobre, snažila som sa napísať všetko čo som chcela a ani jedna otázka neostala prázdna, čo je dosť dobré. Park je super nápad, poznám tu jeden hneď za touto ulicou, je tam aj pieskovisko a ..a to ťa asi nezaujíma“ začala som sa smiať. Niall sa pridal a zase ten jeho super smiech, radšej som to hneď vykryla, teda aspoň dúfam, ale viac si myslím, že som to ešte skazila alebo zhoršila „vieš nemysli si o mne nič zlé, ale občas sa len tak na boso prejsť po piesku je super a pre mňa je to skvelý relax.“ Až keď som to celé dopovedala prišlo mi to riadne divné, ale radšej som sa už nesmiala, aby som sa nestrápnila ešte viac. Proste som nahodila neutrálny výraz. Niall to pochopil dobre a dodal len jednoducho: „Tak teda poďme!“
Cestou sme sa veľmi nerozprávali, len som mu ešte povedala o matematike a Ačka z nej. Bol rád a chválil ma, že je super, že sa mi v škole darí. Mala som na neho tak veľa otázok, veď o mne už vedel aspoň že ešte študujem, ale ja som vedela len jeho meno a to, že je Ír. Sadli sme si na lavičku blízko pieskoviska. Zavadila som pohľadom o Nialla a hodila hlavou smerom k tomu pieskovisku, až teraz sme sa začali strašne smiať. Dá sa namotať na smiech? Od dnes áno! Po zverskom smiechu sme sa začali opäť rozprávať. Veľmi sa zaujímal odkiaľ vlastne som a tak som spustila.
 „Narodila som a prvých asi 16 rokov som bývala na Slovensku. Je to taký malý štátik v strednej Európe. Sme známy hlavne pohorím Malé a Veľké Tatry...“ Pozorne počúval každé moje slovo, pri spomenutí, že naše národné jedlo sú bryndzové halušky čo zahŕňa mlieko sa mu v očiach objavili iskričky. Myslím, že rád papá, ale nie je to na ňom vôbec vidno. Rozprávala som mu o tom, ako som sa dostala do Anglicka, o sestre, o mamči, pri otcovi zosmutnel a objal ma, ale ja som mu povedala, že je stále so mnou a tak sa len súcitne pousmial. Počas rozhovoru ma neprerušoval, len ak niečomu nerozumel alebo zle pochopil. Začala som vravieť o práci a spomenula som aj Nicol, chcela som ho spýtať či náhodou nepozná tú skupinu One Direction, ale predtým než som sa ho to spýtala som zastala a hneď zmenila tému.
 „ A dosť! Ja ti tu vravím o sebe už asi hodinu a ja o tebe neviem nič. No a nevrav, že meno a národnosť je neviem čo. Áno je to podstatné, ale ja chcem vedieť viac. Prosím.“  Vyvalila som psie oči a Niall sa už išiel nadýchnuť keď som počula a vlastne aj videla blesk z fotoaparátu. Otočila som a videla som jedného pána z asi dosť kvalitným fotoaparátom ako nás fotí. Napadlo ma či to nie je nejaký náhodný okoloidúci, ktorý si chce zvečniť krásu tohto miesta a my sme len párik „zaľúbencov“, ktorý mu prekáža v zábere.
„Niall pozri, ten chlap nás fotí, ale aký má super foť...“ nestihla som dopovedať, pretože Niallova reakcia ma prekvapila a dosť aj zarazila.  V momente mal na sebe slnečné okuliare a na hlave kapucu. Ku fotografovi bol otočený chrbtom a niečo mi vravel. Nerozumela som mu  ani slovo, ale keď ma potiahol za ruku a rýchlym krokom „trtúlil“ za roh, pochopila som, že niečo je zlé. Zľakla som sa. Držal ma pevne a videla som v jeho očiach zlosť, ruka ma už začala aj bolieť. Za rohom som mu ju hneď vytrhla a skoro som sa rozkričala.
„Aúú, Niall, čo - čo to malo byť? Kto bol ten chlap, prečo nás fotil a kto do pekla si ? Ak mi okamžite nepovieš čo má toto znamenať a ešte raz ma odtiahneš bez akéhokoľvek vysvetlenie za nejaký roh zavolám políciu!“ Nespoznávala som ho. Nebol  to ten milý blondiačik zo včera a z dnešného poobedia, teraz to bol nahnevaný chlap, o hlavu vyšší odo mňa, s ktorým som stála v tmavej uličke a začínala som sa naozaj báť. Radšej som sa poobzerala a keď som zistila, že je po blízku stánok, kde stojí dosť ľudí, upokojila som sa. Aspoň ma bude počuť kričať.
„Sophia pre - prepáč...“ začal habkať a zlosť z jeho očí sa zmenila na previnilý až smutný výraz „nikdy by som ti nechcel ublížiť, mrzí ma, že si ma musela vidieť v takomto svetle. Sama vieš, že takýto nie som. Ešte raz prepáč a naozaj nemusíš volať políciu, to nie je vôbec potrebné, nikdy by som ti neublížil, nikdy!“ Verila som mu. A kto by nie ? Tie oči by nikdy neklamali.
„Dobre verím ti, ale povedz mi, do pekla kto si? A prečo si pri pohľade na toho pána s fotoaparátom zutekal ako z miesta činu? Ľudia si často fotia park, vznikajú krásne fotky a myslím, že my dvaja sme boli len náhodou na snímke. Alebo sa mýlim?“ sama som bola v rozpakoch, áno myslela som si, že to bol len obyčajný chlap, ale prečo by mal taký skvelý foťák a pozeral sa na nás so zvláštnym úškrnom. Ako keď dieťa vie niečo o čom by nemalo mať ani potúch.
„Sophii, to nebol len obyčajný pán s foťákom, bol to profesionálny fotograf z jedného  časopisu, ktorý je  tu v Anglicku najvychytenejší. Robia si tam len srandu a snažia sa zničiť známych ľudí ako som ja,“ moje pocity a výraz sa nedajú vyjadriť slovami len ako o.O, on však pokračoval „vieš, ja – ja som, som jeden z piatich spevákov britsko – írskej skupiny One Direction. Som jedna pätina zo Simonového diela!“ prehlásil a uklonil sa. Asi čakal inú reakciu, možno, že sa mu hodím okolo krku, ale ja som sa stráááášne začala rehotať. Chytala som sa za brucho, ale keď som videla v jeho očiach smútok prestala som.
„Pre – prepáč..“ snažila som sa nesmiať, ale bolo to dosť ťažké „nevypadáš ako nejaký týpo z boybandu. Nikdy by som na teba nepovedala, že si spevák. Neposudzujem ľudí podľa prvého dojmu, to nikdy, ale ty a spev, to mi nejako nejde dokopy. A pod slovom Boyband si predstavím NSyc alebo Westlife – chlapcov, ktorí viac ošahávajú seba ako mikrofón.“ Už to nevydržal ani Niall a tiež sa začal smiať. Zrazu z vrecka vytiahol 3 libry a podal mi ich.
„ Myslíš si, že keď ma podplatíš uverím ti ?“ hodila som na neho kyslý výraz.
„Nie, jasné že nie. Zober si peniaze a choď to tohto stánku kúpiť nejaký teenage časopis.“ Muselo to vyzerať komicky. My dvaja v tmavej uličke a on mi dáva peniaze, ako by sme si predávali drogy. Chcela som sa ho spýtať prečo alebo si ešte do neho rypnúť, ale on ma chytil za plecia, otočil smerom ku stánku a trošku do mňa sotil, aby som sa pohla vpred. Poslúchla som. Vo výklade som videla časopis s názvom The news a tak som ho kúpila. Milá predavačka mi ho cez miniatúrne okienko podala a ja som jej zaplatila.
 Na obálke boli dve fotky Rihanny. Na jednej mala červené vlasy a na druhej blond. Asi riešili čo sa jej viac hodí. Mne osobne sa viac páčili tie červené, mala som obdobie kedy som strašne chcela červené vlasy aj ja, ale usúdila som, že k mojej bledej pokožke by to nebolo bohviečo. Nicol ma síce prehovárala, že to bude sexi, ale ja ju poznám, chce si robiť zo mňa len a len srandu. S úlovkom som sa vrátila k Niallovi. Podala som mu časopis, on ho prelistovala a zastal v strede. Ešte si ho dôkladne obzrel a potom mi ho podal. To čo som videla ma zarazilo...

3 komentáre:

  1. ako može niekto tak dobre písať...vzdy cakam co je dalej a neviem sa dockat kedy si precitam dalsiu a dalsiu cast...juuuj Wewus

    OdpovedaťOdstrániť
  2. fakt dobre..necitam knihy ani nic podobne ale toto ma zaujalo :)

    OdpovedaťOdstrániť